Asi to poznáme už zo základnej, a výraznejšie zo strednej školy, že spolužiakov bolo možné rozdeliť napríklad podľa prístupu ku nejakej úlohe:
Prvá skupina, pomerne malá, dokázala myslieť „rozvetvene“, až abstraktne, a v rámci jednej úlohy nachádzala rôzne riešenia. Títo ľudia spúšťajú myslenie otázkami typu „prečo“ a „ako“, fungujú v reťazení príčin a dôsledkov, vedia pracovať s faktami, a vedia si fakty verifikovať, nemajú radi rutinu, majú vysokú predstavivosť, ich myslenie nie je viazané len na známe objekty, ale aj na vytváranie originálnych hypotéz a predpovedí hoc aj v neznámych oblastiach.
Druhá skupina, výrazne väčšia, dokázala myslieť jednosmerne, a v rámci svojho logického uvažovania sa snažila dospieť ku nejakému riešeniu. Práca s faktami síce bola, ale istota v správnosť faktov nezriedka chýbala a schopnosť fakty verifikovať bola poslabšia. Táto skupina, pokiaľ sa rozumne vedie, a školský systém sa takýmto ľuďom intenzívne venuje, môže rásť na úkor skupiny tretej.
Tretia skupina nedokázala myslieť kauzálne, logické uvažovanie bolo chabé, práca s faktami bola podobná ako práca s bludmi, miera kritického myslenia bola minimálna, hľadanie riešenia sa nezriedka zvrtlo na použitie riešenia podhodeného niekým iným, a tvorivé myslenie bolo nahradené skúsenosťami. Ak v danej oblasti skúsenosti chýbali, riešenie sa nenašlo, zato o to radšej sa prevzalo iné riešenie, podľa možnosti čo najjednoduchšie. Táto skupina celý život funguje v istých rutinných procesoch, nespôsobilá sa z nich vymaniť.
Chytá ma teraz nutkavá potreba položiť otázku, ktorá skupina takto zmýšľajúcich je asi tak voličmi ktorých strán, ale to asi nemá zmysel. Mentálna spôsobilosť vecne diskutovať, využívať fakty a vnímať súvislosti je zjavná z tisícov diskusných prestreliek na sociálnych sieťach, a priradenie tých ktorých diskutujúcich tej ktorej politickej strane dáva presný obraz mentálnej úrovne voličov strán.
Totiž, tá tretia skupina je z istého pohľadu nešťastím pre každú jednu krajinu. Tí ľudia sú postavení na skúsenostiach, ktoré zažili alebo o ktorých počuli, a ich spôsobilosť učiť sa, riešiť zložitejšie problémy, chápať zložitejšie javy či prispôsobiť sa prostrediu či spoločenskému vývoju je minimálna. O tejto skupine rozprával starý muž vo filme „Sedem statočných“. Ich život je každý deň rovnaký, na poli, bez vízie, bez budúcnosti, so snahou prežiť, večne sa niečoho obavajúc. Keď je teplo, sťažujú sa na teplo, keď je dážď, sťažujú sa na dážď, nikdy a s ničím nie sú spokojní, stále sú plní obáv, sebavedomie takmer žiadne... Sedliaci na okraji Sonorskej púšte, desať tisíc kilometrov od Slovenska, a pritom mentálne tak blízko tým našim.
V takých USA do tejto skupiny patria farmári, a je fuk, či sú to kovboji alebo plantážnici, ale aj potomkovia otrokárov a rasistov, s nenávistnými vzorcami voči černochom, indiánom a každému odlišnému. Vzdelanie sa o nich obtrelo tak, že vedia nanajvýš čítať a písať, rozumu moc nepobrali, svetu naokolo moc nerozumejú, ich adaptabilita na spoločenské zmeny je žalostná, a vhodná kombinácia primitívnych hesiel typu „Amerika opäť veľká“ + „Vlastniť zbraň je posvätné právo“ + „Urobme Ameriku opäť skvelou" dáva pomerne vysokú istotu akémukoľvek populistickému magorovi získať si ich hlasy.
Na Slovensku podobne – potomkovia ľudákov a gardistov, s nenávistnými vzorcami voči Židom, liberálom a každému odlišnému. Ľudia rurálneho pôvodu, kde dôležitou bola skúsenosť s prácou na poli či u zvierat, ale schopnosť pochopiť zložitejšie javy a skúsenosti chabá. Jednoduché heslá typu „Na Slovensku po slovensky“ + „Za boha a národ“ + "Slovensko Slovákom" a podobne dávajú tiež populistom vysokú šancu uspieť.
Samozrejme, populistov nevolia iba jednoduchí ľudia, ale aj ľudia vzdelaní a vysoko inteligentní. Len tí na volenie populistov majú svoj vlastný dôvod – benefity z postavenia. Ale to teraz neriešme. Riešme volenie populistov, ktoré v ostatných voľbách v strednej Európe či v USA skôr pripomína sociologický prieskum výskytu idiocie.
Slovensko
Populista a súdom potvrdený chrapúň fico sa dlhodobo prezentuje patologickou túžbou po funkcii. Síce funkcií za svoj život už mal niekoľko, ani v jednej dodnes nezaznamenal ani jeden pozitívny výsledok. Ani ťuk. Navyše, konfrontovaný stále silnejším tušením, že zbytok svojho jalového života strávi aj so svojimi kumpánmi v neútulnej cele, spúšťa lavínu hejtov a klamstiev, ktorými sa snaží vybudiť svojich slaboduchých voličov k väčšej priazni.
Pre tých, ktorí už zabudli – jedinú reformnú vládu, Dzurindovu, nazval špinou, ktorú bolo treba vyprať v práčke. Voči zamestnávateľom huckal odborárov, navádzal organizovať štrajky, viedol reči o vykorisťovaní, sociálnych netvoroch, o potrebe triedneho boja, dokonca sa vyhrážal zavraždením ústavným činiteľom a fyzickými útokmi názorovým oponentom. Za celý život ani jedna reforma, ani jeden medzinárodný úspech, ani jeden štátnický prejav. Iba prepad Slovenska vo všetkých možných rebríčkoch a hanba na sto rokov.
Keď smerácke špiny na čele s ficom a kočnerom zavraždili Jána a Martinu, a ficov smer sa prepadol, fico vyhlásil úžasnú vetu – „...musíme viac chodiť medzi ľudí, viac si s nimi ruky podávať...“ A tak začali úplne jalové a nezmyselné akože vládne výjazdy, slávnostne sa otvárali kruhové objazdy len tak narýchlo postavené bez väzby na sprievodnú cestu, slávnostne sa otvárali, dokonca po jednom, mliekomaty, vždy s neuveriteľnými blábolmi o význame mlieka. Čo sa kde dalo slávnostne otvoriť, už tam fico stál so sileným úsmevom a trápnymi frázami. Sledujete dnešok? Už sa zas slávnostne otvára – tu kúsok diaľnice, tam úspešné pristátie štátom dotovaného lietadla v Košiciach, a podobné slávnosti a výjazdy bude možné očakávať asi každý týždeň. Lebo mať funkciu je pre sedliaka z Hrušovian to najdôležitejšie.
Alebo bludy o Slovákoch, ktoré zaznievali na Devíne. Popravde, patrilo by sa uvedomiť si, čo sme vlastne zač. V siedmom storočí sme na našom území žili v symbióze s Avarmi. A nakoľko sme nechceli vojnu, ale iba mier, Avari si počas bojov brali Slovanov do predných línií, lebo veď však prečo nie, a tí pekne pokorne išli. Na zimu si zas Avari brali slovanské ženy do postelí, lebo veď zima bola veľká a servilita Slovanov absolútna. Našťastie tie slovanské ženy mali s Avarmi tak mnoho potomkov, ku ktorým sa nehlásili ani Avari, ani Slovania, že sa títo potomkovia boli vyplakať na plece Samovi a ten Avarov s podporov bastardov vyhnal ta het. Keby to bolo na Slovanoch, dnes žijeme v Avarsku, a o Slovensku nik nevie.
Alebo o tom, ako naše územie bolo súčasťou Polského kráľovstva, kde hrozilo veľmi rýchle splynutie s Poliakmi, a iba vďaka Štefanovi sa tak nestalo... Vďaka Štefanovi, nie vďaka Slovákom... Mnoho mnoho prípadov, kedy sme sa mali hrdo postaviť voči nepriateľovi a bojovať za seba, ale akosi nič. A ak, tak iba príbehy pár statočných ľudí (veliteľov v osmanských vojnách) alebo malých skupín (v tatárskych a osmanských bitkách). A aj preto je účasť malinkej časti Slovákov v SNP bojujúcej voči vlastnému fašistickému národu a nacistickým vojskám, skoro až zázrak. Človek by sa až potešil, že od čias dávnych smerom k SNP badať dajaký progres.
Ale potom si človek uvedomí, že najväčšia mysliteľská osobnosť nášho územia, Matej Bel, pochádza z Očovej, a keď to porovná s tým aktuálnym vulgárnym fašistickým chruňom huliakom, tak mu príde smutno. Keď si pozrieme, že tých Slovákov, ktorí vytvorili niečo svetové, je len pár, a aj tí to dokázali iba vďaka tomu, že stadeto vypadli, je človeku ešte smutnejšie. A keď mu docvakne, že čím viac mladých a inteligentných ľudí zo Slovenska odíde, tým pomerovo viac starých a sprostých na Slovensku zostane, je zázrak, že vďaka pribrzdeným voličom a ich ficovi nežijeme v ešte väčšom bordeli, než v akom sme.
A potom stačí pár autobusov plných kognitívne hendikepovaných dôchodkýň, aby im fico sladko povedal, že ako dieťa hľadel z okna v Hrušovanoch na Oponický hrad, kde sa videl ako páža u kráľa Svätopluka, a v tom momente dôchodkyne chrochtajú nadšením, až im zubné protézy lietajú priestorom. Čo tam po tom, že Svätopluk nebol kráľ, pravdepodobne nikdy nebol na území Slovenska, Oponický hrad vznikol štyri storočia po Svätoplukovi, a na dvore tohto hradu sotva kedy bolo nejaké páža, stačí ľubovoľná sprostosť a geriatrický scuk je vo vytržení.
Akosi sme si zvykli nadávať na politikov. A pritom každý jeden politik je len zrkadlom svojich voličov. Takého kotlebu, mazurka či uhríka môže voliť iba taká fašistická pakáž, akou sú oni sami. Cicera z Revúcej s prejavmi afázie môžu voliť iba jemu podobní štamgasti, a zlodejov, podvodníkov a gaunerov zo smeru volia zlodeji, podvodníci a gauneri, ktorí sa v tej súmračnej stoke vzhliadli. A samozrejme tie zasnené dôchodkyne, ktorých hodnotová orientácia je na úrovni kočkodana. A tak napokon je úplne jedno, či úroveň voličov súčasnej koalície je spôsobená stáročným vzájomným párením sa v rámci dediny, motiváciou mozgových buniek alkoholom už od mladosti, priesakom náboženských tém až do špiku kosti, či formovaním hodnotovej orientácie cez Mein Kampf alebo Leninove spisy. Ak je niekto hlupák, príčiny sú nepodstatné.
Našťastie sme malý a bezvýznamný národ. S malým a bezvýznamným lúzrom v jeho čele, a preto hoc robí fico každým svojim vyhlásením hanbu krajine, jeho dosah na čokoľvek v rámci Európy či sveta je úplne ničotný. Ficov politický výtlak je na úrovni pudlíka štekajúceho spoza plota, nikto príčetný sa s ním už zahadzovať nemieni, a tento niktoš vie zaujať tak nanajvýš tie obstarožné súdružky s mozgovou hmlou a prechlastaných dedinských "polyhistorov". Našťastie.
USA
Horšie je, ak mentálne chabá partia podobná tej slovenskej zvolí v USA podobného populistu. A ak sa u tohto populistu spojí ešte nevzdelanosť, tuposť, nulová empatia a gradujúca demencia, máme pred sebou obraz oranžového chruňa, na ktorého by azda platila pieseň „...a ja neviem čo tu robím a čo tu chcem...“ Keď je hlupák v čele nepodstatnej krajiny ako Slovensko, trpí tým iba Slovensko. Ale ak je hlupák v čele najsilnejšej krajiny sveta, tak je zle. A žiaľ, ten oranžový nie je v úrade iba tak, on sa pomaly aj so svojimi pinglami stáva vodcom neofašistického autokratického režimu.
Nevadí mu, že znevažuje každým dňom myšlienky slobody a demokracie, za ktoré bojovali mnohí predchádzajúci americkí prezidenti. Nevadí mu, že každým skutkom znevažuje odkaz tisícov mladých chalanov, ktorí zomreli na bojiskách prvej a druhej svetovej vojny. Žiaľ, aktuálne oranžový predstavil Mierovú dohodu smerovanú k ukončeniu vojny medzi Ruskom a Ukrajinou. Zo znenia tejto dohody ale vyplýva nasledovné:
USA ako signatár medzinárodnej dohody známej ako Budapeštianske memorandum, garantujúce územnú celistvosť Ukrajiny, túto medzinárodnú dohodu týmto mierovým plánom definitívne pošliapalo. Ak USA akceptuje územné straty v prípade Ukrajiny, spochybnilo vlastný záväzok, a stalo sa medzinárodne nedôveryhodným.
Fakt, že USA sa odklonili od obete konfliktu, Ukrajiny, je síce smutný, ale omnoho smutnejším faktom je, že USA sa priklonili ku odvekému nepriateľovi, krajine dlhodobo pošliapavajúcej princípy demokracie a ľudských práv, k Rusku. Ak sa teda neofašistický autokratický režim prezentovaný oranžovým blbom trumpom, ide družiť s fašistickým režimom masového vraha putina, je to veľmi vážne.
Ja nebudem teraz uvažovať, kedy USA prestanú dodávať zbrane Ukrajine, kedy USA vypnú Poliakom a Slovákom F-16, kedy zradia na spôsob Ukrajiny aj ostatné krajiny. Ak ale USA takýmto nehodným spôsobom hodilo Ukrajinu cez palubu, aká je istota, že v prípade ruského útoku na Pobaltie dodržia američania svoje záväzky? Nulová.
A preto je základnou otázkou, či NATO je fungujúca organizácia, ak jej najsilnejší člen nemá problém porušovať medzinárodné dohody, lavíruje v prípade svojich vlastných sľubov a záväzkov, kolaboruje s nepriateľom, a ohrozuje ostatných členov obrannej aliancie. Asi je čas rýchlo sa začať baviť o obdobe NATO, v rámci kolektívnej európskej bezpečnosti, na úrovni krajín, ktoré si ešte slobodu a demokraciu vážia. To sú tie krajiny, kde nie je väčšinou voličov tupá lúza, a našťastie ich je v Európe ešte dosť.
Oranžový pomaly každý deň splieta nejaké predstavy ukončenia vojny na Ukrajine, pričom keby nebol tak bezbreho hlúpy, a s ním aj celá tá jeho verchúška, vedel by, že vojna na Ukrajine skončí iba vtedy, keď zdochne posledný ruský vojak a posledný proruský kolaborant, obsmŕdajúci na ukrajinskej zemi. Až keď táto agresívna okupantská svoloč do posledného podochne, až vtedy bude na Ukrajine mier. A preto ak chceme Ukrajine pomáhať, tak prioritne v čistení Ukrajiny od zločineckej hordy dogebanej z východu. Žiaľ, v prípade rusákov žiadna iná cesta k mieru nevedie, a skúšať čokoľvek iné je iba strata času. Svojho času to pochopili Afgánci, Gruzínci, Čečenci, pred nimi Pobalťania a Fíni atď.
A k bodom mierovej zmluvy – nuž asi ich nebude 28, ale tých pár zásadných isto:
Odchod ruských vojakov a proruských kolaborantov z ukrajinského územia
Návrat ukrajinských detí unesených rusákmi
Návrat ukrajinských zajatcov
Nekompromisné potrestanie všetkých predstaviteľov ruskej agresie, od putina, lavrova či šojgu, po posledného russáka mučiaceho či znásilňujúceho Ukrajincov
Reparácie za všetky škody, ktoré rusáci Ukrajine spôsobili
Krytie nákladov s odmínovaním Ukrajiny
...a keby to záležalo na mne, rusáci by museli opustiť Kaliningrad a územia Fínska, Moldavska, Gruzínska a Japonska, ktoré dodnes okupujú, a hranice Ukrajiny by sa vrátili do roku 1919, kedy ukrajinské územie siahalo až ku Kaspickému moru a delte Volgy.
V najbližších dňoch uvidíme, či Európa stojí na strane medzinárodného práva, pravdy a spravodlivosti. Či má dosť síl postaviť sa koncentrovanej tuposti a primitivizmu v oranžovom prevedení. Ja verím že áno. Ale tiež sme žiaľ v ostatných dňoch videli, čo sa deje v krajinách, v ktorých sa premnožia hlúpi ľudia, a kde sa vďaka nim do čela krajín dostane škodná ako fico či trump. Tá tretia skupina, tí, ktorí majú ďaleko nielen k označeniu „ostrá ceruzka“, ale bojím sa že aj „tupá ceruzka“ by bolo na nich moc, vedia trt o histórii, o vede, o spoločnosti, o kultúre. Chýba im logika, prehľad, nadhľad, intelekt aj úroveň. Stretávame ich každý deň - tu s hrôzou v očiach stoja pred vchodovými dvermi a snažia sa prísť na rozdiel medzi slovami "Ťahať" a "Tlačiť". Alebo keď na spodnom podlaží parkoviska v obchodnom dome čakám na výťah, do ktorého ale nemôžem nastúpiť, lebo je plný tých, ktorí za boha nevedia pochopiť ako sa výťah privoláva... Samostatná kapitola je cestovanie osobnými vlakmi vo vychýrených oblastiach, v okolí Čadce, Bánoviec, Brezna...Dvojciferné živočíchy, ktoré ak by nemali volebné právo, tak by sa na nich tu a tam dalo aspoň zasmiať. Lenže ono to nie je na smiech, keďže tieto "elity" sa vyjadrujú ku všetkému a všetkým, a osobujú si právo zasahovať do životov tých druhých. Robia to cielene, sprosto a zničujúco. Žijú v presvedčení, že na to majú právo, lebo v ich svete každý, kto má dieru v zadku, môže čokoľvek. Lenže ono to presne tak aj vypadá, keďže z tej diery v zadku môže vyjsť vždy iba to isté. A presne na to obracajú celý svet.
Poznámka – ak by sa náhodou nejakej smeráckej onuci nepáčil tón predloženého príspevku, dôrazne trvám na tom, aby tento môj názor bol rešpektovaný.
Poznámka 2 - o tom, čo sa stane s krajinou, v ktorej majú väčšinu tí jednoduchší, píšem v knihe Zabudnuté zlo: https://donio.sk/kniha-zabudnute-zlo. Ak by to niekoho zaujalo...
Titulný obrázok : Internet (https://stablediffusionweb.com/image/20652566-donald-trump-caricature, https://www.lesechos.fr/idees-debats/en-vue/robert-fico-la-claque-slovaque-1982748)
