Trúfnem si tvrdiť, že pred 85 rokmi bolo Slovensko najfašistickejšou krajinou na svete. Prečo a ako sa to stalo, riešim v texte nižšie. Žiaľ, po 85 rokoch je stále, trúfnem si povedať, Slovensko jednou z najfašistickejších krajín sveta.
V ostatných rokoch sa stupňujú na Slovensku útoky na liberálov. Fašisti, smeráci, nacionalisti, ako aj všakovakí primitívi s ledva dokončenými učňovkami majú plné tlamy liberálov čoby hrozby budúcnosti Slovenska. Pričom útoky hlupákov na liberálov nie sú nič nové. Už dobrých 200 rokov je najväčším nepriateľom katolíckej cirkvi liberalizmus. Vlastne celé 19. storočie sa nieslo v znamení útokov katolíckej cirkvi na liberalizmus. Pápež Lev XIII v encyklike z roku 1888 uviedol: „...hlavná a smrteľná neresť liberalizmu spočíva v popretí Božej moci nad človekom a v odmietnutí poslušnosti voči jeho vôli...“ Pápež IX ostro odsúdil názor, že „...pápež sa môže a má zmieriť a prispôsobiť pokroku, liberalizmu a novej modernej kultúre...“
Najďalej v boji s liberalizmom zašiel v roku 1832 Gregor XVI so svojimi názormi na liberalizmus: „...môžeme povedať, že teraz prišla hodina mocností temnoty... krajina nakazená svojimi obyvateľmi, pretože prestúpili zákony, zmenili právo a rozptýlili večnú zmluvu... Všetko, čo je sväté, tým sa pohŕda. Ani zákony svätého tajomstva, práva, ustanovenia, sebaväčšie poriadky nie sú bezpečné pred opovážlivosťou tohto ľudu, hovoriaceho bezbožné veci... V akadémiách a gymnáziách sa rozmáha znetvorené učenie, ktorým sa podkopáva katolícka viera, verejne sa proti nej brojí a šíria sa neprávosti. Pravidlá a príklady učiteľov napustili jedom študentskú myseľ, odtiaľ prichádza ten veľký úpadok náboženstva. Pôvod všetkých týchto veľkých a častých pohrôm je však potrebné osobitne hľadať v skrytom pôsobení oných spoločností, ktoré sú stokami a kalužami všetkých bezbožností, ohavností a všetkého rúhania, aké možno nájsť u ktoréhokoľvek zatrateného heretika a bludára...“
Skrátka v 19. storočí sa začala Európa názorovo meniť, a do tej doby neotrasiteľné postavenie katolíckej cirkvi sa začalo triasť. Katolícka cirkev nebola schopná konkurovať novej dobe a názorovej slobode, a tak vsadila na totálnu nemennosť: „...že všeobecná Cirkev každou novotou sa ničí a vy budete sa riadiť napomenutím sv. pápeža Agatha, že na platných ustanoveniach sa nemá nič meniť, nič uberať ani pridávať, ale ako slová tak aj zmysel sa majú zachovávať bez porušenia...“
Do toho sa pridalo trocha vyhrozenia, že kto bude liberál, toho plamene pekelné skolia: „...Z tohto nečistého žriedla ľahostajnosti v náboženstve plynie ono prevrátené a bludné učenie, že totiž každému sa má dovoliť a vydobyť sloboda svedomia. Tomuto zhubnému bludu kliesni cestu ona úplná a neobmedzená sloboda v myslení, ktorá sa šíri na skazu Cirkvi a ľudu. Odtiaľ prichádza táto zvrátenosť myslí, odtiaľ skaza mládeže, odtiaľ to, že sa medzi ľuďmi pohŕda posvätnými vecami a svätými zákonmi, jedným slovom odtiaľ pochádza aj ten mor, ktorý je viac smrteľný pre štát ako akýkoľvek iný. Skúsenosti ukazujú, že už od najstarších čias krajiny prekvitajúce v moci a sláve, zahynuli v dôsledku tohto jediného zla, a to nezmyselnej slobody myslenia, slobody prejavu a túžby po novotách...“
Vnímate tie slová? Sú pomaly 200 rokov staré, ale v mnohých smeroch podobné vyjadrenia počuť na Slovensku aj dnes...
Zároveň sa pridal dôraz na hriešne knihy, ktoré by poctivých veriacich ku hriechu doviesť mohli: „...Musíme horlivo bojovať, hovorí vo svojom pastierskom liste Klement XIII., „ohľadne likvidácie škodlivých kníh, ako si to žiada samotná vec a plieniť z celej sily nákazlivý mor toľkých kníh; lebo je nemožné odstránenie samotných bludov, kým zdroje nespravodlivosti nezahynú v plameňoch a nebudú ohňom spálené a zničené." Je teda zrejmé, že táto Svätá stolica sa v priebehu vekov vždy snažila odsúdiť a odstraňovať podozrivé a škodlivé knihy a vytrhávať ich z rúk ľudí...“
A strhujúce finále tejto encykliky bolo smerované k absolútnej poslušnosti katolíckych ovečiek voči svojmu biskupovi a svojmu vládcovi. Nuž, asi nemá zmysel rozoberať, ako takéto názory boli vnímané nevzdelaným, zadubených a hlúpym národom spod Tatier. Slepá viera, nekritická akceptácia vrchnosti, podriadenosť moci, armáda kňazov šíriacich tieto myšlienky..., a zároveň nikdy neutichajúca chuť a ochota niekoho zradiť, udať, uškodiť.
Lenže prišiel koniec 19. storočia. Do tej doby predstavitelia liberalizmu hlásali voľný trh, ktorý sa v tej dobe ukázal za daného stavu znalostí a prostredia nepoužiteľný. V tej dobe bol nielen prudký nárast priemyslu, ale aj nárast bankrotov, masová chudoba, vzostup robotníckych hnutí a pod. A zrazu boli liberáli mimo, už sa dopredu pchali socialisti, marxisti, a svojou encyklikou Rerum Novatum, venovanou ťažkému postaveniu robotníckej triedy aj katolícka cirkev. A do toho vojna, španielska chrípka, hospodárska kríza, a prvé zárodky budúceho fašizmu.
Čo je to vlastne fašizmus? Veľmi jednoducho – je to túžba ochrániť, znovuoživiť či postaviť na piedestál národ, ktorý je ohrozovaný vnútornými a vonkajšími nepriateľmi (zoznam nepriateľov u súdruha Žinčicu), a to dokáže iba silný vodca, postavený nad zákon, s radikálnymi prostriedkami postavenými nad zákon. Dnešné fašistické rusko má interných nepriateľov v demokratoch, voľnomyšlienkároch, novinároch, LGBT, vonkajších nepriateľov v civilizovaných krajinách. Slovenský štát mal ako vnútorných nepriateľov Čechov, liberálov, Židov, Maďarov, socialistov, evanjelikov, ako vonkajších nepriateľov Maďarov či židoboľševikov. Každopádne, vždy je fašizmus postavený na platforme národa, prípadne národa a rasy (čo u liberálov, ktorí preferujú občianstvo pred nejakým hejhurá národovectvom, nehrozí...).
Takže v Európe sa začalo medzi svetovými vojnami dačo diať. Liberáli išli do úzadia, dopredu sa drali silné robotnícke hnutia, silnela cirkev, ale silneli aj nové hnutia volajúce po obrode a novom poriadku, fašisti. A pokiaľ cirkev v tej dobe fungovala na istých absolútnych autoritách, tak nové hnutia sa snažili na spôsob cirkvi vytvoriť podobné absolútne autority na úrovni pojmov ako štát, vodca, národ, rasa či trieda. Už v roku 1938 o tom písal Erich Voegelin pod názvom Politické náboženstvá, a následne túto koncepciu rozpracovali viacerí historici. Ide o to, že fašisti, nacisti aj stalinisti sakralizovali uvedené pojmy ako štát, národ, vodca..., čiže urobili ich posvätnými, nedotknuteľnými, až tabuizovanými, a nad týmto splodili propagandu a zvrátené fungovanie štátu. Samozrejme, je množstvo názorov na autoritárske režimy v Európe v prvej polovici 20. storočia. Niekto považuje fašizmus a nacizmus za tretiu cestu medzi liberalizmom a socializmom, niekto považuje nacizmus ako prejav antiliberalizmu, antimarxizmu či antisemitizmu (o čom písal Steigmann-Gal v knihe Svätá ríša, kde sa zamýšľal nad „pozitívnym kresťanstvom“ predstaviteľov nacistickej NSDAP).
Zaujímavou je teória klerikálneho fašizmu, a úvahy Rogera Griffina, prečo tak ľahko katolíci inklinujú k fašizmu. Fašizmus je podľa Griffina „...radikálne nekompatibilný s katolicizmom v teologickom, soteriologickom a ‚kozmologickom‘ zmysle, keďže fašizmus je sekulárny pokus o „obrodu národa“, zatiaľ čo katolicizmus predstavuje inštitucionalizovanú a morálne fundovanú vieru v Božieho Spasiteľa Ježiša Krista. Na druhej strane aj Griffin uznáva, že katolíkov a fašistov spájali „spoločné hodnoty vo vzťahu k modernosti“, oba tábory vystupovali, hoci údajne „z radikálne odlišných dôvodov“, proti materializmu, individualizmu, dekadencii, atomizácii, morálnej anarchii, sexuálnej emancipácii, resp. za rodinný život a patriarchát, zdôrazňovali hodnoty „pospolitosti“ ako všelieku proti hrozbám liberálneho kapitalizmu a komunizmu. A predstavitelia oboch hlásali antisemitizmus, v ktorom všetky tieto hrozby personifikovali.“
A do toho premietnime sfanatizovanú sakralizáciu, kde viera v Krista môže byť nahradená vierou vo svojho vodcu, náboženská komunita je nahradená národom či rasou a pod. Nekritické vnímanie svojich vodcov, a fanatizmus plný nenávisti ako dôsledok mnohoročného huckania voči internému nepriateľovi, a máme tu šialený obraz Slovenska z rokov 1939 – 1944, ale aj obraz Slovenska z ostatných rokov plný útokov na liberálov, LGBT, Židov, globalistov, progresívcov, dokonca kávičkárov v podaní aktuálnych slovenských fašistov. Dovolím si tvrdiť, že na súčasnom Slovensku absolútna väčšina fašisticky zmýšľajúcich primitívov sú katolíci. Griffin o tomto „manželstve“ tradičného náboženstva a moderného nacionalizmu / fašizmu píše: „...klerikálny fašismus nastáva, keď sa predstavitelia etablovanej cirkvi angažujú v prospech sekulárnej „revolučnej“ ideológie, fašizmu, nachádzajúc styčné body a podobnosti...“ Ide hlavne o spoločných nepriateľov, kedysi materializmus, boľševici, Židia, dnes liberáli, LGBT, globalisti. V prípade Slovenského štátu Griffin hovorí o „...kolúzii, zlievaní dvoch oddelených ideologických prúdov...“
V časoch svetovej vojny bol fašizmus v mnohých krajinách štartovaný istými zradikalizovanými skupinami, a po nejakom čase sa ku týmto skupinám pripojila v takej či onakej podobe aj cirkev. Slovensko je jediná výnimka, kde sa toto nestalo. Tu nebolo treba radikalizovanej politickej sily, na Slovensku sa totiž sfašizovatela celá katolícka cirkev. A tá sa stala nositeľom všetkých zverstiev, zločinov a zvráteností. Dnes sa historici navzájom bavia, či to, čo bolo na Slovensku, bol klerikálny fašizmus, alebo kresťansko – národný socializmus. Ako napísal Ješajahu Jelinek na adresu Tisovho režimu: „...Zámerom bolo vybudovať istý druh teokracie v modernom totalitnom rúchu. Výsledkom však bol klerikálny autoritatívny systém, ktorý používal, s väčším alebo menším úspechom, mnohé totalitné metódy...“ Každopádne, prezident bol fašista, predseda vlády bol fašista, ministri vlády boli fašisti, poslanci parlamentu boli fašisti, členovia HSĽS boli fašisti, gardisti boli fašisti, a obyvatelia prejavujúci obrovskú podporu tejto žumpe boli tiež fašisti. A na rozdiel od fašistického Talianska, pri prvej príležitosti obrať Židov o majetky a o život, Slováci nezaváhali a učinili tak. Slovensko z čias Slovenského štátu, s minimom inteligencie, s hlúpym a nevzdelaným rurálnym národom, navyše slepo bigótnym, huckaným cirkvou aj politikmi, zvlčil a stal sa fašistickým. Ako to bolo možné? Doris Bergenová napísala takýto názor: ...išlo o prejav napätia v ponímaní náboženstva, a to bol pohľad externý, historický, a vnútorný, ideálny. Na jednej strane ideály ako láska k blížnemu, sloboda, rovnosť..., na druhej strane realita, ako rasizmus, otrokárstvo, teror, etnické čistky..." Náboženstvo v ponímaní ľudí, a obzvlášť Slovákov, nie je o idealizme (miluj blížneho svojho...), dôležitejšie sú tradície, rituály, komunita a inštitúcie...
Inštitúcie... Je super, že sa na Slovensku objavila kniha Klerofašisti, ktorej autorom je Miloslav Szabó. V tejto knihe je uvedených viacero predstaviteľov slovenského náboženstva, ktorí postupne zhnedli, a stali sa hlásnymi trúbami slovenského národného socializmu. V knihe Zabudnuté zlo zas uvádzam množstvo príkladov z ostatných rokov, kedy predstavitelia cirkvi nielenže neodsúdili udalosti z čias Slovenského štátu, oni ich dokonca zľahčovali, spochybňovali, a fašistu Tisa chválili.
Dnes, 85 rokov po zverstvách, ktoré páchalo Slovensko svojim vlastným občanom, je počet hlúpych, nevzdelaných ľudí s rurálnym hodnotovým a názorovým dedičstvom len o málo nižší ako to bolo za Slovenského štátu. Slovenská katolícka cirkev, na rozdiel od kultúrnych krajín, si stále ide svoju protofašistickú jazdu, a amorálni ľudia dnes čoraz hlasnejšie útočia na tie skupiny ľudí, na ktoré útočili ich starí a prastarí rodičia. Inklinovanie ku zvráteným a amorálnym režimom je šialené, a o čo viac sú dnešní Slováci fašistami, o to viac nazývajú fašistami napr. Ukrajincov. Len... – je to Slovensko, ktoré má dnes vo vláde na ministerských postoch nefalšovaných rýdzych fašistov, ktoré má v parlamente fašistov, ktoré má v europarlamente fašistov, a ktoré má v národe desiatky percent fašisticky zmýšľajúcich primitívov.
Zdroje - Miloslav Szabó, Jakub Drábik, Anton Hruboň
Obrázok: Internet
