Vo Vajnoroch má naša rodina hlboké korene, zo strany matky je to od nepamäti a z otcovej strany sú to tri generácie. Niekoľko rokov sme s rodičmi žili v byte po prababke, mimochodom klasickej Prešporáčky na Šancovej ulici. Vyskúšal som si aj mestský život aj preto si Vajnory tak cením.
Ako mladí chlapci sme sa hrávali na železnici. Bolo to aj nebezpečné, behali sme po odstavených vagónoch a skúmali mauzóleum železničnej techniky, vždy som si spomenul na prapradeda, ktorého poznám len z rozprávania, bol železničiar na Rendezi. Často sme tam naháňali holuby v objekte stavby vodojemu pri parnej železnici, bohužiaľ vodojem už zbúrali. Hrávali sme sa aj v starom mlyne, dnes je na tom mieste novostavba a slúži na bývanie. Chodili sme lumpačiť na okolité polia, preháňali sme sa v kukurici a hrali sa na vojakov. Behali sme len tak na ulici Pračanská, hrali sme futbal, alebo hokej, auto prešlo vtedy iba raz za čas.
Pravidelne sme navštevovali Vajnorské športové letisko, pozorovali sme modelárov, parašutistov či letcov. Len tak sme si púšťali šarkana. Veľký zážitok bol, keď nás tam v zime otec ťahal autom na lyžiach alebo boboch.
Tancoval som v súbore Vajnoráčik, dnes sa deťom venuje súbor Podobenka z Vajnor, folklór a udržiavanie tradícii zastrešuje už roky Okrášlovací spolokVajnory. Vo Vajnoroch bolo dokonca kino v budove bývalého Potravinového a úverového družstva hneď naproti Floriánovi. V kine sme zažili napríklad trhák Terminátor 1. Nie je to tak dávno, keď tu boli rozsiahle broskyňové a jablkové sady.
Pracujem v oblasti konštrukcií a vývoja. Mnohokrát som mal ponuku ísť pracovať do zahraničia či mimo Bratislavy, neodišiel som. Pre mňa sú dôležité rodinné vzťahy a väzby. Odjakživa som sa snažil niečo budovať, tam kde som, vylepšovať si životný priestor,vkladať energiu do priateľstiev a rôznych aktivít, vytvoril som si sieť a ťažko by sa mi odchádzalo.
Aj keď môj súčasný príjem na strojníckej fakulte je nižší, ako by som mal v zahraničí v priemyselnom vývoji, ostal som tu a mám to tu rád. Len ťažko by mi iný svet vedel ponúknuť to, čo mi ponúkajú Vajnory. Príležitosti pre individuálny rozvoj, kultúru aj šport.
Toto je sedem dôvodov, prečo milujem Vajnory
Jeden život je krátky na to, aby sme kočovali z miesta na miesto, strácali časť identity a budovali si vždy znova hniezdo so širšími vzťahmi. Nie sme hladová dolina, stále sme Bratislava a mali by sme si vážiť to, čo máme. Ku šťastiu nepotrebujeme veľa, stačí, ak si Vajnory zachovajú svoj charakter. Pekných miest je vo Vajnoroch veľa a dala by sa o tom napísať aj kniha. Opíšem, čo mám zo všetkého najradšej, no nie je to samozrejme všetko.
Dedinský charakter
Sme na dedine, ojedinele tu kikiríkajú aj kohúty. Štekajú tu aj psi, v niektorých častiach cítiť aj rôzne arómy z neďalekého družstva. Ak by som oslepol, tak podľa týchto vecí budem vedieť, že som prišiel domov.
Nie je to už pravidlom, ale po uliciach chodia ľudia aj v teplákoch a gumákoch či športovci po tréningu idú v trenkách a kopačkách na pivo, niektorí sa sprchujú až doma. Vidno aj ľudí, ktorí idú z role v pracovnom odeve s károu. Majstri a kutili, ktorí opravujú po zime svoje motorky, ich túrujú na ulici so zamastenými rukami. V minulosti sa zavádzali represálie kvôli koseniu v nedeľu, niektorí ľudia s tým majú problém a predstavovali si rakúsky spôsob života, ale predsa len sme dedina v Meste. Nevnímam to tragicky, nemáme toľko voľného času, veľa ľudí využíva víkend na to, aby si urobili údržbu okolo domu a závisí aj od susedských vzťahov, aby sa ľudia vedeli dohodnúť. Známa vajnorská postava je šesťdesiatnik Ľubor Pollák takzvaný Labar, ktorý pásol kozy pri ulici Za humnami.
Nejakú časť týždňa jazdíme aj autami, tak nakúpime aj v meste. Okrem Vajnorii nám pribudol Lidl, ktorý je síce umiestnený na zlom mieste, no veľa ľudí sa z neho teší a aspoň jedna časť obyvateľov má slušné nákupné možnosti. V strede obce je Terno a nejaké večierky v okolí, druhá strana obce je v tomto smere poddimenzovaná a ľuďom chýbajú obchody.
Doprava nie je ideálna, no do mesta sa to v určitom čase zatiaľ dá zvládnuť. Na môj test som si nevybral úplne ten najhorší čas a mal som aj šťastie. Ťažko je sa sťažovať, v celosvetovom meradle doprava do práce zaberá veľa času. Železnica vo Vajnoroch predstavuje obrovský potenciál.
Máme tu dobrú dostupnosť škôlok a škôl a pre deti je dosť miesta. Potrebovali by sme postaviť nový senior dom či stacionár. Málo kto musí voziť deti na krúžky, ak tak len kvôli pohodliu a času, všetko je po ruke. Máme tu aj Základnú umeleckú školu, funguje skautský oddiel. Bol som medzi prvými skautmi z mojej generácie, v čase keď polovica triedy boli ešte pionieri. Je tu veľa aktívnych ľudí, ktorí žijú s tradíciami, športovými aktivitami, kultúrou, ručnými prácami, ľudovou kultúrou. V kultúrnom dome sa organizujú rôzne kurzy. Máme futbal, volejbal a ako jediná mestská časť aj hádzanú . V zime máme k dispozícii ľadovú plochu na hokej a korčuľovanie. Dá sa tu hrať aj tenis a iné. Dokonca máme k dispozícii aj plaváreň na Rybničnej ulici v budove učilišťa.
Naozaj nám toho ku šťastiu veľa nechýba, je tu zatiaľ relatívne udržateľný rozvoj, ale jeden z najväčších potenciálov pre urbánny rozvoj, čo je lákadlom aj pre nadnárodných developerov a ich poskokov. Nevadí mi prirodzený rozvoj a ľudia ktorí sem prichádzajú s pokorou a rešpektom. Každý kto tu žije je Vajnorák a vybral si toto miesto pre život aj pre vajnorský charakter.
Kostol
Rímskokatolícky farský kostol Sedembolestnej Panny Márie postavili v rokoch 1270 až1278 a je zapísaný do ústredného zoznamu pamiatkového fondu. V roku 2010 boli do krypty kostola premiestnené pozostatky vajnorského rodáka, saleziánskeho kňaza Titusa Zemana. Prežil som v kostole a jeho okolí veľkú časť mladosti, vedľa kostola je cirkevná škola. To je aj miesto, kde sa nachádza môj obľúbený park Pod lipami.
Vinohrady
V okolí Vajnor sú zvlnené plochy pokryté vinohradmi. Pre Vajnorákov a aj obyvateľov susednej Rače je vinohradníctvo tradíciou už 700 rokov a celé generácie bolo obživou pre celé rodiny. Neskôr prešli do rúk štátu, aby sa napokon dostali späť do rúk jednotlivcov, ktorý ale často stratili vzťah k našemu klenotu. VSV - Vinohradnícky spolok Vajnory, ktorého som zakladajúcim členom a predsedom, vznikol na základe akútnej potreby zachránenia čo najväčšej časti viníc, ktoré družstvo opustilo. Nie je tu žiadna prevládajúca odroda. V komunitnom vinohrade máme Peseckú leánku, Rizling rýnsky, Rizling vlašský, Müller Thurgau aj Tramín. To sú všetko už štepené odrody na amerických podpníkoch takzvanom amerikane, lebo pôvodné odrody vyhubila v eu filxera. Štiepené odrody sú však odolné.
Malé Karpaty
Naše vinohrady sú súčasťou pohoria Malé Karpaty, ktoré začínajú v Bratislave na Dunaji a od Devína sa tiahnu až po Nové Mesto nad Váhom a Bzince pod Javorinou. Často chodím s rodinou a priateľmi na vychádzky a hríby. Navštevujeme často Biely kríž, ako veľa ľudí, ktorí žijú v okolí nášho chotára. Tiež chodíme na Marovú búdu. Domček postavil Karol Mahr v roku 1911.
Vajnorské jazerá
Vajnorské jazerá sú vytvorené dvojicou umelých jazier, veľkým a malým a spája ich kanál, ktorí tam je len posledných niekoľko rokov. Voda bola kedysi čistejšia, bolo tam menej trvale obývaných chát, prebiehala ťažba štrku, voda slúžila aj na polievanie okolitej poľnohospodárskej pôdy. Chodíme sem plávať či zašnorchlovať si. Je tu aj skupina otužilcov a som tiež ich členom. Ľudia tu chovajú individuálne aj kone.
Šúrsky les
Chránené územie medzi Svätým Jurom, Vajnormi a Chorvátskym Grobom pod úpätím Malých Karpát sa volá Šúr. Jeho súčasťou je aj náučný chodník Prírodné klenoty Šúru, ktorý začína v Svätom Jure pri Šúrskom rybníku pri moste cez Šúrsky kanál. Je to miesto, na ktoré sa vždy rád vyberiem vo voľnom čase. Keď som bol malý, chodili sme tam pozorovať aj raky.
Šprinclov majer a Vajnorské rybníky
Špirnclov majer leží medzi Račou a Vajnorami. Prvý písomný záznam je z roku 1727, kedy sa mestská rada rozhodla založiť v poddanskej osade na mestských pozemkoch hospodársky majer. Keď v roku 1848 došlo ku zrušeniu poddanstva a Vajnory sa stali sa samostatnou osadou, majer ostal vo vlastníctve mesta, no vzhľadom na úbytok pracovných síl už neprosperoval. Niekedy po roku 1889 ho mesto predalo statkárovi a podnikateľovi Móricovi Sprinzlovi, ktorý na majeri zamestnával aj mnohých obyvateľov Vajnor. V súčasnosti je v správe mesta a zaujímajú sa oň aj dobrovoľníci. Neďaleko je aj sústava 12 rybníkov.
