„Posmech sa usiluje zabiť. Ľudský smiech robí dakedy všetko, čo môže, aby vraždil,” čítame v knihe Človek, ktorý sa smeje od Victora Huga. Je možné, že by sa Hugo ako talentovaný analytik ľudskej duše dopustil takéhoto obvinenia bezdôvodne? Znie to nepravdepodobne, a predsa tomu akosi chceme veriť. Veď čo by to znamenalo pre humor, ak by sme priznali, že jedným z jeho impulzov je agresia?
Erhard Thiel vo svojej knihe o reči ľudského tela uvádza nasledujúci výrok: „Prastarý reflex, pri ktorom nervový systém núti hornú peru na prudký mimovoľný pohyb, pochádza celkom určite z vnímania prevahy nad slabou stránkou toho druhého.” Je možné, že smiech, ten zázračný všeliek, je v skutočnosti iba pozostatkom zvieracej agresivity?
Literatúra tomu nasvedčuje. Aristoteles, Platón, Hobbes, Descartes; tí všetci sa zhodujú v tom, že smiech je zlozvyk, ktorý v dobrej spoločnosti nemá čo hľadať. Vo svojich dielach ho označujú za druh radosti zmiešanej s nenávisťou a za prejav pohŕdania. Ich názory v súčasnosti spadajú do teórie superiority, ktorá v smiechu rozpoznáva agresívny nádych nadradenosti a dominancie.
Elias Canetti vo svojej knihe Masa a moc vysvetľuje, že smiech je akýmsi pozostatkom z čias, keď ešte ľudia svoju potravu lovili a zabíjali. Pád obete je, ako každý z nás dobre vie, spúšťačom smiechu (alebo aspoň úškrnu). Pri pohľade na niekoho, kto práve spadol zo schodov, alebo „spadol” metaforicky (keď sa strápnil pred celou triedou, v televíznej reality show, alebo sa inak ukázal byť slabým či nešikovným), nevieme zabrániť tomu, aby naše tváre inštinktívne reagovali a podľa Canettiho a ďalších zástancov teórie superiority komunikovali nadradenosť. Tá je v konečnom dôsledku sublimovanou agresivitou, ktorá by za prirodzených okolností viedla k zabitiu a zožratiu obete.
Pohyby bránice, sprevádzajúce smiech, sú funkčne spojené s pohybmi, ktoré vznikajú pri prehĺtaní. To znamená, že sú len akýmsi kompromisom, ktorý spravil Homo Sapiens vo vzťahu k svojej nie tak dávnej zvieracej prirodzenosti. Namiesto toho, aby sme našich nešikovných kolegov, nie príliš atraktívnych spolužiakov a trápnych moderátorov zabíjali a jedli, posmievame sa im. K smiechu nás dráždi jedlo, ktoré nám uniklo. Neškodným symbolickým aktom sme nahradili brutálny proces pohlcovania a včleňovania koristi. V úsmeve totiž prezentujeme svoje zuby, ešte donedávna našu jedinú zbraň a symbol moci. Naši predkovia si zuby nepriateľov a dravých šeliem vešali na krky ako amulety, ktoré, ako verili, v sebe obsahovali moc obete. Toto je iba jeden z mnohých prípadov, v ktorých zuby zohrávajú úlohu mocného nástroja alebo zbrane, no postačí nám k tomu, aby sme ocenili silu, s akou na nás obraz žiarivého chrupu pôsobí.
Vycerené zuby, aj keď len ako šperk úsmevu, sa blýskajú nemilosrdnou, hladkou, kamennou belobou. Nemusia byť ostré, stačí, že vykukujú spomedzi pier. Svojou prítomnosťou vysielajú jasný signál, že ich majiteľ sa cíti komfortne, sebavedomo a pri sile. Pre mnohých, hlavne utiahnutejších ľudí, introvertov a neurotikov, je nesmierne ťažké predviesť svoj chrup. Podvedome totiž cítia, že ukázaním zubov by sa zapojili do medziľudskej komunikácie, hoci len na neverbálnej úrovni a museli by čeliť odozve druhej strany, k čomu nemajú dostatok psychickej energie. Ale to už odbáčame od témy.
Okrem teórie superiority existujú aj iné, psychológmi uznávanejšie a všeobecne prijímanejšie teórie, napríklad teória uvoľnenia a inkongruity. Nie som historik, biológ ani antropológ, aby som mohol s konečnou platnosťou potvrdiť, ktorá z týchto teórií je pravdivá, no to ani nebolo mojím zámerom. Chcel som iba vniesť do svetla skúsenosti výsmechu a poníženia, ktoré buď z jednej, alebo druhej strany zažil každý, kto tento text práve číta. Po jeho prečítaní mi zrejme dáte za pravdu, že teória superiority stále má medzi teóriami smiechu svoje právoplatné miesto a že na nej, ako sa vraví, „niečo je”. Žeby teda predsa len bola v každom smiechu štipka výsmechu?
