Musím sa priznať, že som nevedel, do čoho idem a okolie mi to nijak neuľahčovalo. Všetci sa nás decentne pýtali, či máme mentálnu poruchu alebo nás už len nebaví žiť. Napriek všetkým odhováraniam sme sa na cestu vydali a zažili jedno z najvýraznejších dobrodružstiev mladosti.
Takmer mesiac pochodu nás zmenilo. Fyzicky aj mentálne. Z dobre kŕmených , zo škatuľky vybratých chlapcov sa stali o 2-10 kg ľahší, zafúlaní, fúzatí pútnici pripomínajúci Forresta Gumpa ktorý ,,proste bežal´´. Boli sme ako tie naše ovsené vločky, ktoré sme mali na každé raňajky- na začiatku s orieškami, hrozienkami a kúskami čerstvého ovocia z domu, po pár týždňoch len zaliate teplou vodou.
S odstupom času vidím Pochod SNP ako paletu hrozných a krásnych spomienok. Chvíľky bolesti a krvavých nôh, kľačania, poloplaču a absolútnej únavy, popraskaných otlakov a nepohody v kolektíve. Na druhej strane, čistota prostredia a neopísateľná nádhera slovenskej prírody, hôr a dolín. Nadovšetko obrovská ľudská vytrvalosť, ktorá nás dostala až do cieľa.
Som rád, že sme všetkým dokázali, že človek môže prekonať strach a hranice nepoznaného. Som rád, že sme všetkým dokázali, že na to máme. Akú trofej som si z cesty SNP priniesol ? Vedomie toho, aké podstatné a vzácne je mať teplé jedlo a strechu nad hlavou, nekrčiť sa niekde na horách v malom prístrešku počas búrky a dažďa . Môcť hocikedy vliezť do horúcej sprchy a nebyť odkázaný na čistenie v ľadovej rieke. Z cesty SNP som si priniesol nové, zmenené hodnoty a vďačnosť.
V šuplíku pod písacím stolom, v krabici so ,,starynkami,, nachádzam vzácnu pohľadnicu. Chalani, je to už 6 rokov ! Neuveriteľné, však ?! Spomínate, ako sme stáli na Devíne a podpisovali túto pohľadnicu? Pamätáte si na tú chvíľku? Život ponúka veľa skvelých pocitov, no jeden z najkrajších je pocit prekonania samého seba.
Ps.
- Jediný človek, ktorý veril, že cestu prejdeme bola naša mama. Mamy sú fajn, však ? = )
Pohľadnica z cieľa pochodu
http://imgupload.sk/viewer.php?file=5y89287k8vizoiplubwi.jpg
