Bedmintonisti made in Klenovec

Zpivnice do plechovej haly a z haly na olympiádu. Sen klenovských bedmintonistov v jednej vete. Medzi riadkami sa dajú vyčítať medailové úspechy, ale aj podmienky, ktoré sú viac než skromné. Faktom je, že táto malá, zabudnutá dedina na juhu Slovenského rudohoria, prerazila v športe, ktorý je u nás stále tak trochu exotický, na vidieku obzvlášť.
Tento rok získali Klenovčania osem titulov majstrov Slovenska. Od najmladších žiakov až po seniorov. V telocvični základnej školy na prvom poschodí, na jednom jedinom kurte vychovali najviac bedmintonistov na počet obyvateľov. Dedinčania prepadli športu, ktorý už dávno nie je len variáciou na plážové zabíjanie času. „Je to klenovská anomália," prezrádza Ivan Hruška, ktorého nadšenie a firma tlačí bedminton dopredu. Jeho priekopníkom v týchto zemepisných šírkach je však bývalý spojár Ivan Majorský. Ako šéftréner je nositeľom klenovského know-how, ktoré je na prvý pohľad skôr prosté ako tajomné.

Klenovec? A to je kde?

Klenovec na mape nájdete, ale musíte hľadať dôkladne. Je trochu od ruky. Leží päť kilometrov od Hnúšte, kdesi na polceste medzi Breznom a Lučencom, uprostred Stolických vrchov Slovenského rudohoria. Pred pár rokmi obec zviditeľnil svalnatý matador Adam Cibuľa a jeho „story". Ospevovaný rómsky kulturista si užil svojich pätnásť minút slávy a dnes kope kanále v hlavnom meste. Oficiálne patria Klenovčania pod okres Rimavská Sobota, pocitovo však inklinujú skôr k Breznu, aj keď je o dobrých desať kilometrov ďalej. „My sme od Klenovského Vepra," hovoria pri medailovej žatve miestni bedmintonisti. Najvyšší kopec na okolí pripomína malú stolovú horu. Za rodisko bedmintonu na Slovensku sa síce Klenovec označiť nedá, ale keby sa tu ktorési dieťa narodilo s bedmintonovou raketou v ruke, svet tunajších obyvateľov by to asi vôbec nevzrušilo. Do malých košíkov tu totiž „bije" už tretia generácia domorodcov.

Jeden kurt pre elitu

Aj Ivan Hruška musí svojim dodávateľom polohu obce so sotva dvetisícštyristo obyvateľmi vysvetľovať či kresliť. Potom už jeho pílu nájdu hravo. Stojí na konci dediny za futbalovým štadiónom, ktorý pustne, lebo futbal je v dedine momentálne v útlme.
Píla Ivana Hrušku nesie meno po starom otcovi, ktorý celý život „zápasil" s drevom. Tunajší bedmintonisti hrajú v dresoch Píla Pali, aj keď oficiálne - na papieri, fungujú pod starodávnou hlavičkou TJ Družstevník Klenovec.
„V našej rodine sa všetko krúti okolo bedmintonu a dreva. Sám som hral deväť rokov ligu, hrá aj manželka, syn Ivan a dcéra Monika. Vo firme potom ekonómka Daniela, pán Kasáč pracujúci pri fréze a môj kolega Richard Bálint, ktorý robí na nakladači," vyratúva Ivan Hruška. Spolu s obecným úradom je aj najväčším sponzorom bedmintonového oddielu. Ten potrebuje na fungovanie päťdesiattisíc korún na rok, čo je až smiešne málo, ak berieme do úvahy výsledky a podmienky, v akých tu vyrastá slovenská elita.
A pritom bedminton akoby sa dodnes robil v Klenovci na kolene. Jeden jediný kurt je totiž v telocvični základnej školy na prvom poschodí. „Trénujeme v pivnici," hovorí Richard Bálint, ktorý je spolu s Ivanom Hruškom pomocným trénerom. Telocvičňa je totiž nízka, má niečo cez štyri metre. „Pri bedmintone je nutná výška. Optimálnych je osem, deväť metrov. Hrávame to ako pingpong," smeje sa Bálint.
Klenovskí bedmintonisti sa potrebujú nadýchnuť. Už dlhšie im vŕta v hlave nápad postaviť pri základnej škole halu. Presnejšie, plechový sklad, kde by sa zmestili štyri kurty. Potrebujú dva milióny korún, ktoré nemajú a zatiaľ ich nevedia zohnať. „Poriadna hala by stála 40 miliónov. My chceme obyčajný plechový sklad, ktorý by sme prilepili k základnej škole, kde sú šatne a potrebné siete. Podlahy a elektroinštaláciu by sme urobili sponzorsky. Postavili by sme ho ani nie za dva týždne," vysvetľuje Ivan Hruška, ktorý spolu so starostom lobujú a podávajú projekty na ministerstvá. Zatiaľ neúspešne.
Šéftréner Ivan Majorský však nedá dopustiť ani na telocvičňu - pivnicu. Predsa len, vypiplal v nej už desiatky matadorov malého košíka. „Ja ich tu vychovám a hrať môžu v hale," smeje sa pri pomyslení na plechový sklad, o ktorom všetci snívajú. Ktovie, možno je aj telocvičňa útlych rozmerov súčasťou klenovského know-how.

Mojím kostolom je telocvičňa

Ivan Majorský je svojská postavička, skromný človek. Na tréning chodí na staručkom bicykli, ktorý kúpil za dve tisícky od kamaráta. Bedmintonu beznádejne prepadol. Je dôsledný, metodický a prísny. Svojím spôsobom trénerská osobnosť. Má čosi, čo sa ani v škole, ani na kurzoch naučiť nedá. Cit pre živý materiál, pre jeho individuálne zvláštnosti. Vie, že deti musí predovšetkým nadchnúť a motivovať. Musia chcieť. „Dakedy som túžil byť učiteľom. Je to vo mne," priznáva.
Aj na trénera musí mať človek talent. Talent a pasiu. Ivan Majorský má vynikajúce výsledky. Odchoval už okolo dvadsať majstrov Slovenska. Presne spočítané to však nemá. Tridsaťosem rokov robil spojára v neďalekej Hnúšti. „Aj to bol môj koníček, podobne ako bedminton. Čo viac by som si mohol priať. Budúci rok už možno nastúpi na kurt aj môj vnuk. Bedminton hrá aj moja dcéra, čiže to bude už tretia generácia, a to je na Slovensku raritou," tvrdí úradujúci majster Slovenska seniorov nad 60 rokov.
On ako tréner ostáva, len deti a rodičia sa menia. Dnes trénuje veľa detí bývalých bedmintonistov. „Niekto chodí do krčmy, niekto na bedminton. Mojím kostolom je telocvičňa."

Z Moskvy až do Klenovca

Bedminton prišiel do Klenovca z Moskvy. Nie priamo, okľukou. Cez Prahu, Žilinu, Martin a Košice. „V Moskve sa konalo medzinárodné stretnutie mládeže. Tam ho študenti odpozorovali. Do Klenovca ho došikoval bratranec z Martina a zasvätil doň rodinu. Pravidlá sme vyfasovali v Košiciach. Dovtedy sme to hrávali ako tenis," spomína Ivan Majorský.
Spočiatku sa hralo na starej, nevyužívanej ceste nad kúpaliskom. Za sebou tam bolo zoradených päť ihrísk. Ako sieťky slúžili staré záclony. „Vyrástla tam prvá generácia klenovských bedmintonistov. Dnes vie u nás v dedine hrať tento krásny šport hádam aj dvesto ľudí," vraví šéftréner, ktorý spolu s bratom založil v obci bedmintonový oddiel. Presne 9. mája 1972.
S bedmintonom začínal Ivan Majorský ako dvadsaťsedemročný, dnes je už na dôchodku, ale šport, ktorý robí zadarmo už toľké desaťročia, neopustil. „Manželka je Tisovčanka. Bedminton by najradšej zniesla z tohto sveta. Keď som sa ženil, sľúbil som, že bedminton nechám. Aktívny som nechal, ale začal som trénovať deti," filištínsky priznáva.
Jeho brat robil učiteľa na základnej škole, jeho prostredníctvom sa oddiel dostal do telocvične, v ktorej je dodnes. „Spočiatku nás strážil školník. Neskôr vysvitlo, že bedminton nerozbíja okná a deti nesmierne baví. Riaditeľ je dnes rád, že školu desať až štrnásť hodín týždenne vlastne strážime. A z času na čas pomôžeme umyť aj okná na telocvični."

Dedičný šport

Je utorok, štyri hodiny poobede. Pred hlavným vchodom do základnej školy už prešľapuje hŕstka detí s raketami. Tréningy sú štyri razy do týždňa. Telocvičňa je ozaj malá, a najmä nízka. Stiesnené podmienky umožňujú len improvizovať. Jedna dvojica hrá na sieti, druhá ich obhadzuje zozadu.
Neskôr sa hrá aj na body. Klasické ihrisko predelí tréner ťahom kriedy na dve polovice a jeho zverenci udierajú do košíkov jedna radosť. Trénuje sa aj o stenu. „V literatúre sa píše, že najlepší tréner je stena. Vráti vám takú, akú jej dáte," vraví Ivan Majorský, ktorý si trénerský kurz na bedminton urobil medzi prvými nadšencami v roku 1972. Každý tréning či zápas si poctivo nahráva na videokameru a doma analyzuje chyby svojich zverencov. Pozrie sa na dieťa a vie odhadnúť talent.
„Kľúčové je správne držať raketu, usmerniť úder a pohybovať sa. Aspoň rok musí dieťa trénovať, aby sme ho mohli ukázať svetu." Lepší sú vraj ľaváci. „Jedna polovica mozgu rozmýšľa, druhá behá," smeje sa tréner, tiež ľavák.
„Bedminton je šport inteligentných ľudí, pri ktorom sa dá najviac klamať - telom a údermi. Treba pri ňom intuitívne a rýchlo rozmýšľať. Nič rýchlejšie ako bedmintonový košík totiž v inom športe nelieta. Dosahuje rýchlosť až tristo kilometrov," prezrádza Richard Bálint, ktorý hráva už dvadsaťpäť rokov.
Kedysi sa chcel venovať tenisu, ale neľutuje. Jeho dcéra Nikoleta je dnes majsterkou Slovenska v starších dorastenkách. „Vtedy bude dobre hrať, keď ma porazí. A to mi už o dva-tri roky hrozí," smeje sa pomocný tréner, ktorý tento rok s dcérou a ostatnými deťmi absolvoval 24 výjazdov po víkendových turnajoch od Prešova po Bratislavu. „Deti na vidieku sú všestrannejšie a šikovnejšie. Nemusíme ich nútiť, samy sa ťahajú. Máme výborný kolektív," pomenúva tajomstvo klenovského know-how.

Bezvetrie v Klenovci

Doma u Hruškovcov je rušno aj po tréningu. O siedmej večer totiž v doline hasne vietor. Na bedminton pod holým nebom treba úplné bezvetrie. Hruškovci zrušili záhradu. Zemiaky a fazuľa ustúpili tráve, čiže jednoduchému ihrisku. Do pol deviatej sa na ňom vystrieda celá rodina. Dokonca aj osemdesiatročný starý otec si občas udrie do košíka. Susedia si zvykli. Dedinčania už bedminton nepovažujú za nič exotické.
Správy o úspechoch domáceho oddielu pravidelne prináša miestny televízny infokanál, ale aj regionálne periodiká. Deväťročná Monika a desaťročný Ivan bedminton milujú. Večer zaspávajú pod medailami visiacimi z poličky nad posteľou. Modrooká Monika je najmladšia majsterka Slovenska. Radosť pozerať sa, s akou ľahkosťou narába s malou raketou. Do denníka si píše litánie o šťastí, že ju rodičia dali práve na bedminton. „Hrá iba rok, ale dôsledne. Okrem toho chodí do tanečnej, má rýchle nohy. So synom sme riešili dilemu - futbal alebo bedminton. Povedal som mu, že sa vyznám len v bedmintone. Rozhodol sa sám," tvrdí hlava rodiny Hruškovcov.

Z pivnice na olympiádu

„Vyhráš, keď budeš presvedčený tu," vyriekne Ivan Hruška a ťukne si prstom po čele. „Výhra je v hlave," dodá na tému mentálnej prípravy. Klenovskí bedmintonisti sú nastavení už aj na nové kurty, na ktoré zháňajú peniaze. Zatiaľ neúspešne. Veľa si sľubujú od plechovej haly.
Od olympiády v Barcelone v roku 1992 je bedminton olympijským športom. „Zabezpečíme olympionikov. Verím, že na olympiáde v Londýne v roku 2012 by mohli Slovensko reprezentovať niektoré z našich dievčat. Tento rok skončili na majstrovstvách sveta školských družstiev na piatom mieste. Prehrali len s Bulharskom a neporaziteľnou Čínou, ale zvíťazili nad Škótskom, Francúzskom, Belgickom a Španielskom, " vymenúva Ivan Majorský.
Vysnívaná cesta klenovských bedmintonistov je teda jasná: z pivnice do plechovej haly, z haly na olympiádu. Trúfalé? Ani nie. V Klenovci totiž hŕstka zanietených ľudí dokázala, že na ich pleciach stoja víťazi.