Lisa je sugar factory babe. Aspoň tak si píše v emailovej adrese a druhým dychom podáva vysvetlenie. Býva pri cukrovare. Rovno pred jeho bránami a veľkým železničným prekladiskom. Keď fabrika šľape, sladká vôňa visí vo vzduchu a rozťahuje sa. Pol roka, to je sezóna cukrovej trstiny. Čo je horšie, sú sadze. Padajú do záhrady, prilietajú cez okná do príbytkov, sadajú si nepozvane a všade. Životné prostredie si Indonézania zatiaľ príliš nevážia. A nejde len o cukrovar. Ale späť k Lise. Na ľavom ramene nosí hviezdu – bintang. Vytetovanú podľa obľúbenej značky piva. Trochu sa za ňu hanbí, je spackaná, ale čo už, keď je na furt. Ktovie, aké je to nosiť na tele čosi, čo sa už nepáči. Hviezda, ktorej sa nedá zriecť. Momentálne sníva o tom, že si dá čosi vytetovať na hruď. Mimochodom, tetovania sú v umeleckej komunite „in“. Lisa študuje fotografiu. Po anglicky vie asi najlepšie spomedzi spolužiakov, ktorí sa poväčšine obliekajú do čiernej. Farby umelcov, terajších i budúcich. Lisa ako šesťročná stratila mamu, nemá príliš šťastie ani v láske. Otec je v meste vychytený automechanik. Rada spí, lebo ponocuje. Sem tam a rada si vypije. Fajčí jednu od druhej, až sa o ňu bojím. Fajčenie je tu súčasťou kultúry. Fajčí skoro každý, cigarety sú relatívne lacné. Zapáliť si možno kdekoľvek. Doslovne, hádam okrem paluby lietadla. Lisa raz za čas navštívi sestru v Magelangu, meste vzdialenom asi hodinu a pol cesty na motorke. Pomáha jej rozvážať tovar do warungov. „To som celá ja,“ povedala mi raz do spätného zrkadla, keď mala auto plné vody.
(písané pre januárové vydanie Nota Bene)
