Odkedy ho poznám, Ičal má plnú hlavu warungu – reštaurácie na indonézsky spôsob, o ktorej sníva už roky. Sedem – osem, aby som bol presnejší. Za ten čas sa učil. Vyzvedal know-how od pouličných predajcov jedla, ktorí sú v Indonézii na každom kroku, až po kuchárov a manažérov drahých reštaurácií v turistických strediskách. Svoj sen otvára o mesiac. Názov? Laki bini (muž a žena, či manžel a manželka). Prenajal si veľký dom, v ktorom predtým vyrábali batik, tradičné umenie, ktorého je Yogyakarta centrom. Peniaze na prenájom si požičal od rodiny, za dva roky ich musí splatiť. Vonkoncom to nie je lacný špás, ale sny sú podľa neho na to, aby sa plnili.
Ičal pochádza zo Sumatry. Odišiel na Javu študovať fotografiu. Dodnes na neho podaktorí jeho kamaráti zazerajú, vyčítajú mu, že zradil svoje korene, keď zmenil ostrov a miesto pôsobenia. Pre Ičala je však vzdelanie prvoradé. Warung, v ktorom bude aj bývať, by mu mal zabezpečiť istotu pre rodinu. Budúci rok v máji sa chce oženiť s priateľkou zo Sulawesi, ktorá píše romány. Stretnutia s Ičalom sú vždy inšpiratívne. Raz sme sa siahodlho bavili o mapách. Zelených i mentálnych. Ozaj, Ičal mi prisľúbil, že u neho budem môcť pracovať ako „biely“ čašník. Za stravu a jednu fotografickú výstavu v priestore hneď vedľa reštaurácie, ktorý bude patriť umeniu. Obaja máme ešte plné ruky práce.
(písané pre decembrové vydanie Nota Bene)
