Ak vychádzame so Zákonníka práce, konkrétne s paragrafu 13, je zamestnávateľ povinný zaobchádzať s každým zamestnancom rovnako. Pritom však odkazuje pre definíciu diskriminácie na antidiskriminačný zákon. Podľa tohto zákona, je priama diskriminácia konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo mohlo zaobchádzať s inou osobou v podobnej situácii.
Zoberme si kanceláriu, kde sedia jeden fajčiar a jeden nefajčiar. Fajčiar si ide v priebehu pracovnej doby 5 krát zapáliť, pričom mu to vždy trvá min. 5 minút. Po túto dobu podupkáva na balkóne, pretože v priestoroch budovy je fajčenie zakázané. Tým vlastne vždy keď fajčí nepracuje. Ak by sme brali do úvahy antidiskriminačný zákon, tak nefajčiar by si mohol za pracovný deň 5 krát vybrať 5 minutovú pauzu. Veľmi však o tom pochybujem, že to tak v praxi funguje. Nefajčiar, ktorý by si dovolil na 5 minút si vyložiť nohy, by bol hneď flákač. Zamestnávatelia teda jasne v našej spoločnosti zvýhodňujú jednu skupinu pred druhou...
