Krásne čudný

Presne tak často ako som sa chcel vrátiť do svojich detských časov, som mal chuť správať sa strašne dospelo a robiť dospelé veci s dospelými rozhodnutiami. Teraz, ako mladý muž v tele dospelého chlapa, stále s nápadmi malého chlapca, mám chuť byť sám sebou, žiť svoj život tak aký je, viac ako kedykoľvek predtým. 

Hneď ako som mal možnosť vyletieť z hniezda nezaváhal som ani na chvíľu. Nieže by mi doma nechutilo, ale mať svoj vlastný život bola lákavejšia ponuka. Práve to, že som mal svoje starosti vždy povesené na vlastnom krku bolo dôvodom, prečo som chcel od svojich problémov utekať. Hlavne len nebyť tým, kým naozaj som – nebyť čudný. Problémy, ktoré sa spájajú s dospievaním a nekonečnými hlúposťami. Dnes, nie dlho potom, čo som život zobral do vlastných rúk a relatívne ďaleko od domova, hľadám to, prečo je skvelé byť tým kým som. Všetko čo napíšem sa sprvoti môže zdať čudné a zvláštne, tak ako sa to proste zdalo aj mne v tomto svete. 

Každý deň nás ovplyvňuje strašne veľa veci. Všade vidíme dokonalých ľudí, dokonalé postavy, dokonalé partnerské vzťahy, idoly a vzory. Pre pocit podobať sa im, zapáčiť sa, sme ochotný vzdávať sa vlastnej jedinečnosti a vlastnej tváre. V dobe dokonalosti zvlášť. Denno – denne sme vystavovaný ponižovaniu a kritizovaniu pre naše chyby. Dlhé obdobie som mal problém prijať samého seba, takého aký som. Neznášal som svoje správanie, neznášal som svoj výzor. Svojím problémom so sebou samým, som si viezol aj môj problém s ostatnými ľuďmi, ktorých som vnímal skôr ich chybami. 

To čo mi naozaj pomohlo sa dá okrajovo nazvať dnes nebezpečným slovom - narcizmom. Ale chcem upozorniť že sa nebavím o klasickom vnímaní narcizmu dneška, ale skôr vychádzam z pôvodného mýtu kde sa chlapec zamiloval do vlastného odrazu v jazere. Ani neviem prečo je narcizmus dnes vnímaní veľmi negatívne a aj preto som sa snažil upozorniť na sprvoti možno zvláštnosť toho čo píšem. 

Prejdem to veľmi jednoducho, presne tak ako sa aj v jednoduchosti skrýva krása. Začal som sa učiť milovať seba samého (už prichádza ta zvláštnosť). Týmto postojom som nielen že vyriešil svoj problém, ale týmto vnímaním som začal byť naozaj šťastný. Milovaním svojich vlastných chýb (nie milovaním svojich dokonalostí) a vlastných nedostatkov sa môžeme dostať do štádia kedy môžeme pochopiť jedinečnosť ľudí okolo seba, mať ich naozaj radi a ďakovať za to, že sú taký, aký sú. 

Tak ako som neznášal svoju výrečnosť (toľko krát som sa za ňu nenávidel), tak ako som neznášal že vyzerám hrozne, keď sa ráno zobudím (kiež by som vyzeral tak ako ten feši kolega po ktorom kolegyne šalejú ), tak ako neznášam svoj zadok (kľudne by mi stačil taký aký má Mič Bjukenen v treťom diely Bejvoču v napasovaných červených trenírkach) tak ako som neznášal milión ďalších vecí pri ktorých som sa cítil tak vzdialený dokonalosti. Dámy a páni, ja však som nedokonalý!

Láskou k sebe, vnímaním seba ako osobnosti so všetkým čo k tomu patrí, som nielen oslobodil seba samého zo svojho problému, ale oslobodil som svoju lásku ku každému, ktorý nejakým spôsobom patrí do môjho života. Pochopil som že milujem svoju maminku práve preto, že sa dokáže zľaknúť tak, že vystraší celú rodinu viac ako seba. Pochopil som že zbožňujem kamarátov špecifický úsmev, ktorý je tak špeciálny, že takmer neprešiel pasovou kontrolou. Mám strašne rád spokojne pochrapkávanie môjho spolubývajúceho, pretože viem že je všetko v poriadku a že sa mu sníva niečo pekné. Mám rád odlíčenú tvár mojej kamarátky (mojej sestry od inej mamky), ktorú ona sama neznáša, presne tak ako milujem svoju zraniteľnosť. Už teraz mám rád svoju otrasnú hru na gitare, presne tak ako som sa predtým za ňu nenávidel. Minimálne preto že rozosmejem ľudí ktorých mám rád, kašľať nato že nie som Ďzimi Hendriks. Milujem nedokonalý nos a skackavý smiech mojej kamarátky, ktorý je tak skvelý že si neviem predstaviť žeby ho nemala. Radšej budem počúvať miliónkrát jej nedokonalý smiech ako raz umelo-dokonalý nejakej celebrity. Presne tak ako zbožňujem svoju nekonečnú nešikovnosť, zbožňujem aj to čo mi na mne pripadalo práve najmenej sexy – môj úsmev. Čert to teraz zober že nie je na prvých stránkach časopisov, hlavne že ho je veľa. Až teraz viem koľko nedokonalosti je na každom z nás. Teším sa z toho že zajtra budem opäť nedokonalý, ale teším sa aj z toho, že sa na moju nedokonalosť niekto teší a že ho napĺňa. 

Viem, znie to zvláštne, keď niekto v dnešnej dobe povie, že miluje seba samého. ,,Ach ten narcis!!!,, koľko ľudí si povzdychne. Mal som však na mysli trochu iný smer vnímania seba samého - milovania svojho JA. Mal som na mysli skôr prijatie všetkých našich nedostatkov ako fakt k tomu, že každý z nás je jedinečným dielom tej neuveriteľne krásnej mozaiky ktorá tvorí svet. Mal som na mysli lásku a pokoru k chybám svojím a zároveň k chybám druhých, pretože každý z nás je plný chýb ale i jedinečnosti. Chcel som ukázať že milovaním seba samého sa nevzdialime, ale práve naopak priblížime k ľuďom okolo nás. Tým, že sa zamilujeme do vlastného nedokonalého obrazu ako bájny Narcis sa môžme zamilovať do najmenších detailov nedokonalosti svojich blízkych. Len ak sa naučíme mať naozaj radi seba môžme pochopiť aké skutočné čaro skrýva každý jeden z nás. Veď milovať znamená, milovať chyby toho druhého. Už nechcem utekať pred vlastnou nedokonalosťou, chcem byť tu kde som, s tým čo mám a taký aký som. Tak ma predsa majú ľudia radi.

Pýtam sa: Som čudný, že som narcista? Možno som čudný, ale som to JA! Presne tak ako je krásne čudný každý jeden z nás...