Juraj Tužinský
Hra so zrkadlami
Odmalička ma fascinovali zrkadlá. Maminka mi často pripomína situáciu ako som si hodiny študoval ďasno po svojom prvom vypadnutom mliečnom zúbku. Neskôr, učiac sa prvé kroky spoločenských tancov mi zrkadlo, či sa mu to páčilo alebo nie, robievalo sparingpartnera dlhé hodiny. Doteraz sa mu čudujem ako to so mnou vydržalo. V škole, sediac vždy pri okne, som chytal ten správny uhol slnka na hodinkách na to aby som spolužiakovi nechutne posvietil do oči práve keď odpovedal. Nezabudnem ako sme sa na tom strašne dobre bavili, vycerený od ucha k uchu, skoro ako moja starká pri sledovaní silvestrovského programu. Fascinoval ma najviac fakt, že nech sa pozriem do zrkadla z ktorejkoľvek polohy, vždy v ňom zbadám iný obraz.
