Nakoľko som sa domov celkom tešila, fakt, že budem pravdepodobne musieť odpovedať na najhoršie post-cestovné otázky, ma akosi nechával stále chladnou. S úsmevom som sa tlačila s kufrom na zadnom sedadle a počúvala kamarátkine milostné pletky. Občas sme začuli mamine "hups..." za volantom, ktoré bolo jasným znakom nadchádzajúcej paniky vyvolanej zriedkavým šoférovaním.
V Juri to prišlo. Ako som čakala. Rodička nevedela zacúvať k bráne, tak sme vyskočili na čerstvo pokosený trávnik a nevediac odplašili zlodejov čerešní. Po vypadnutí z dvier som zazrela babku šmatlajúcu k bráne a začula zúrivý štekot. Sendy vyskakovala a cikala, vyskakovala a cikala a vyskakovala a cikala. Asi už bola v koncoch, keď začala kňučať a metať celým telom.
Zvítala som sa s babkou aj jej sestrou a s mamčou sme vytrepali 60-kilový kufor bez koliesok na poschodie. Zuzana stále veselo šveholila o svojich peripetiách a sledovala moje nacvičovanie s batožinou. O chvíľu sa k nám pripojila moja rodička. Postupne som začala vybalovať všetko, čo kufor obsahoval. Chvíľami sa ozývalo mrmlanie, chvíľami súhlasné kývanie hlavou. S príchodom mojej najlepšej kamošky sa mama vytratila, vraj nechce pôsobiť ako rušivý element v puberťáckom rozhovore.
Večer však prišlo to, čoho som sa obávala. Nikdy nepochopím prečo majú všetky staré mamy ten čudný zvyk vykrmovať a obskakovať. Otvorila som kuchynské dvere a pobrala sa priamo k chladničke. Hneď ma však zastavil piskľavý hlas.
"Terezka, šulance máš na šporáku!" vykrikovala babka snažiac sa došmatlať k onomu spotrebiču.
"Nechaj tak, ja si to vezmem." zastavila som ju a povedala nech si sadne. Kladná odpoveď ma trochu upokojila, a tak som pristúpila k elektrickým platniam. Naložila som trochu šulancov a zohriala ich v mikrovlnke. Medzitým som, samozrejme, povinne bľabotala o americkej kultúre a odpovedala na všetky nenávidené otázky. Mikrovlnka zapípala a ja som pristúpila k chladničke a vybrala tvaroh.
"S čím si dáš šulance? V chladničke je tvaroh a smotana a cukor je tu v skrinke. Nechceš mak? Dnes som pomlela mak a aj orechy. Alebo si dáš navrch kakao? Počkaj, ja ho vyberiem....." a už stála na nohách aj s barlou, opäť snažiac sa dostať ku skrinke.
Zamávala som tvarohom a znova povedala, aby si sadla na zadok a prestala ma obskakovať.
"Ty si dáš tvaroh? A ja som načo mlela ten mak?" vzdychla si tak sklamane ako to vedia len babky. Keď som jej oznámila, že mak ani orechy nemám práve najradšej, tak nasledoval jeden z výlevov, ktoré nikdy neskončia.
"Odkedy ty nemáš rada mak a orechy? Však keď si bola malá....", vtom som jej skočila do reči a prestala prostestovať.
Vrátila som sa späť k mikrovlnke, vybrala šulance a položila tanier na stôl.
Babka netrpezlivo klopkala barlou a ja som videla, že jazyk ju už svrbí pekne dlho.
"Tak čo je?" Spýtala som sa otrávene a na jej tvári sa objavil nepokojný výraz
"Daj si k tomu cukor." Vyhlásila zamračene.
"Nechcem cukor." Odvetila som a chystala sa vložiť si do úst prvé sústo.
"Ale budeš to mať príliš horké." Oznámila urazene. Ignorovala som poznámku a začala jesť. Vtom vošla mama do kuchyne, nasledovaná babkinou sestrou, ktorá sa podopierala o svoju palicu. To bol vlastne pokrok, pretože donedávna vyhlasovala,že má len 83 a ona sa nebude opúšťať. Tak som navrhla nech si sadne. Ona neee. Tak sa matka vybrala po stoličku a usadila svoju tetku za stôl. Rozhovor sa uberal smerom, ktorý sa dal po mojom pobyte v USA očakávať, ale aj tak som bola otrávená. Moja babka to však vylepšila.
"Babula, dáš si šulance? Pomlela som mak." oznámila a opäť som videla ten iritujúci výraz na jej tvári.
Jej dcéra reagovala podráždene, ako obvykle, keď niekto oznamuje tú istú správu po tretíkrát. Babka sa začudovala nad faktom, že rodička moja jediná má z maku zažívacie problémy a opäť nasledovala obligátna reakcia.
"Naozaj? Ale, keď si bola mladšia...." matka jej nervózne skočila do reči, vraj to babka vie už dávno. Nad odmietavou odpoveďou, si mama iba vzdychla a napila sa čaju.
Akurát som zložila príbor nechávajúc niekoľko kúskov na tanieri, keď sa ozvala matkina tetka.
"Zajtra skočím do Bratislavy." pozreli sme s mamou na seba a vybuchli do smiechu. Obe sme si spomenuli ako v jedno letné ráno povedala, že "skočí do Bratislavy a do 2 hodín je doma", o 16:00 ju mátinka videla presúvať sa zhrbenú pri Blumentáli. Bola tak zhrozená, že vystúpila z električky a schmatla ju pod pazuchu a spolu išli domov.
Drhnúc sa od smiechu som teda prikývla a chvíľu sme sedeli v pokojnom tichu. O nedlho prišlo znamenie, že sa postupne všetko vracia do starých koľají a už definitívne nie som v USA. Babka sa poškrabkala na čele a pozrela na môj tanier.
"Tak chutilo ti, že? Šak, Babula, sadni si a dajte si šulance s makom. Nechala som ho na šteláži."
