„Prosím vás, ako sa môžem dostať do tej Slnečnej krajiny?“
„Pozri, vidíš to slnko, aké je veľké a krásne? A pozri na tú kvapôčku rosy, aká je malinká a čo v nej vidíš?“
„To slnko, odráža sa v nej. Tá kvapka ho prijala, však?“
„Áno, a presne tak je to aj s nami ľuďmi. Potrebujeme prijať Svetlo do svojho vnútra.“
(„V slnečnej krajine“, úryvok z rozhovoru Paľka s farárom, upravené.)
Kristína Royová do svojich príbehov často premietala vlastnú cestu životom, ktorá bola všetko, len nie jednoduchá. So sestrou Máriou žili od detstva v krajine, kde sa bojovalo, ak nie zbraňami, tak aspoň slovami. Devätnáste storočie, do ktorého sa narodili, bolo obdobím náročným pre život, a možno aj preto si počas dospievania vytvorili svet fantázie a romanticko-idealistických predstáv. Keď si neskôr v dospelosti uvedomili, v akej realite žijú, začali hľadať zmysel života. To spôsobilo ich prerod a obrátenie smeru, ktorým sa dovtedy uberali. Na scénu vstúpil Kristus a veľmi živá skúsenosť viery.
Túto skúsenosť Kristína veľmi výstižne vyjadruje v svojich dielach. Jeden z najobľúbenejších príbehov, ktoré Kristína Royová napísala, sa volá „V slnečnej krajine“ s voľným pokračovaním „Traja kamaráti“. Tieto dve novely si s chuťou prečíta nejeden dospelý čitateľ, no zaraďujú sa skôr k literatúre pre staršie deti. Sú teda určené pre tých, ktorí už čítajú a rozmýšľajú samostatne. Hlavný hrdina Paľko sa pohybuje v prostredí krásnej podjavorinskej prírody. Royová ju opísala priam majstrovsky, tunajší rodák začne pri čítaní rozmýšľať, kde sa to, či ono miesto nachádza. Chlapec totiž objaví záhadný skalný útvar – jaskyňu s kamenným stolom.
Na kamennom stole leží tajomná kniha, ktorá Paľkovi otvára nové myšlienkové obzory. Pod jej vplyvom sa zmení život nielen Paľkovi, ale aj ľuďom v jeho okolí. Zápletky sa navzájom prelínajú a čitatelia si neraz utrú slzy. Ľudia sa nápadne podobajú nám. A kniha vyzerá ako Nový Zákon – Biblia. To však dielu neuberá na kvalite. Novela „V slnečnej krajine“ je napísaná veľmi pútavo a sú v nej aj nečakané zvraty. Medzi hlavné patrí skoro až detektívna zápletka pri nájdení skutočných rodičov hlavného hrdinu.
„Slnečná krajina“, je tajomné údolie, ktoré tak pomenuje Paľko. Sprevádza ho tam slnko a dúha. Tento moment je zároveň prirovnaním k stretnutiu sestier Royových so „Svetlom sveta“, ktoré presvietilo temnotu ich života. V tomto momente sa zrodili Mária a Kristína, ako ich poznáme dnes. Postupne spoznávali Boha, ktorého vnímali ako zdroj všetkého dobrého. Rástli vo vzťahu s Ním a zároveň sa rozvíjala aj ich činnosť. Ich videnie sveta už nebolo len skrze vnútorný zrak fantázie, ale hlavne cez realitu duchovného zraku. Pohľad na tú nebeskú „Slnečnú krajinu“, kam sa aj ony raz po smrti vyberú, ich pri každodennom živote neustále ovplyvňoval. Začali žiť podľa hodnôt „Slnečnej krajiny“ už tu na zemi. Celý ich život sa stal tou cestou, ktorá viedla hore, ku konečnému stretnutiu s nebeským Otcom svetiel.
O svetle písala K. Royová nielen v spomenutej knihe. Svoj životopis nazvala „Za svetlom a so svetlom“. Časopisy, ktoré vydávali, dostali názvy „Svetlo“ a „Večernica“. A jedna z jej posledných kníh sa volala „Slnečné dieťa“.
Idealizmus Kristíny Royovej býva niekedy nazývaný „sladkým“ a romantickým, jej dielo nazývajú kresťanskou „červenou knižnicou“. No niektoré jej diela majú aj temné a smutné stránky. Vidí život taký, aký skutočne je, a tak ho aj opisuje, bez príkras, so všetkými jeho nepríjemnými stránkami. Ale pozrime sa radšej na to, čo je duchovne povzbudzujúce a vedie k nádeji.
Michal Slavka, ktorý sa dlhodobo venoval dielu sestier Royových, napísal štúdiu, v ktorej porovnal román „Moc svetla“ s novelou L. N. Tolstého „Vláda tmy“. Ruský spisovateľ opisoval zlo, ktoré ľudia páchali a nenachádza žiadne východisko. Podobný triezvy pohľad na svet bol príznačný pre Máriu Royovú, ktorá bola v tomto smere trochu iná ako jej romanticky založená sestra Kristína. Stála nohami na zemi, no oproti Tolstému vedela Komu verí a aký je zmysel jej života.
Jedny z posledných Kristíniných slov tiež súviseli s cestou a svetlom: Bola to tma, ktorá nás obklopovala, a ktorá vyháňala mňa i moju sestru Máriu tam, kde som mohla z milosti Božej prijať svetlo. Prijaté svetlo som si neponechala pre seba a nedržala ho v sebe, nie, bola som poslaná priniesť ho môjmu rodu, slovenskému národu. A to svetlo sa vzmáhalo a svieti dodnes a bude sa vzmáhať. Svetlo bolo hľadané, bolo nájdené a bolo prinesené.
