V úvode uvádzam, že Jack Kerouac je na Slovensku zabudnutý autor. V pravom slova zmysle asi iba pre vydavateľov, keďže v slovenčine vyšli dokopy iba tri jeho knihy. V 90. rokoch 20. storočia to boli "Na ceste" ("On the Road"), "Osamelý pútnik", "Duluozova márnivosť" ("Vanity of Duluoz"), vydané pod spoločným názvom "Na ceste". Od tej doby som ja osobne objavil už len vydanie "Na ceste" (iba samotný román) z roku 2002 a jeho opätovné vydanie v roku 2006. Z toho dôvodu všetky citácie uvádzam v českom preklade, keďže k prekladom autorových knih som sa dostal iba týmto spôsobom.
Pozorovateľ
Čo robí Kerouaca tak príťažlivého, že napriek tomu, že by mohol patriť medzi uznávaných klasikov (viacerí môžu namietať, že tam patrí, ja toto potrdzujem, ale v celkovom literárnom ponímaní stojí bokom), je odstrkovaný na vedľajšiu koľaj ako určitý diletant, ktorý vo svojej dobe pokazil literárny jazyk, zniesol ho z umeleckých výšin do barov, bordelov, úst mestských povaľačova a ochľastov, do úst všetkých tých ľudí, ktorí ho fascinovali svojou pravdivosťou Ameriky 30.-50. rokov 20. storočia, keď sa rodila do dnešnej podoby?
Veľa čitateľov je uchvátených dejom, námetmi slobody, ktoré z jednotlivých viet priamo dýchajú a nabadajú k vlastnému prežitiu v podobnom duchu, v kópii Deana Moriartyho a Sala Paradisea nasadnúť do auta a plnou rýchlosťou to rozpáliť do neznámych diaľok, kde čaká určite niečo úžasného: "...ale já teď neviděl nic jinýho než nové obzory a slyšel "volání" a věřil tomu všeemu. Byl jsem mladej... ...Byl jsem mladej spisovatel a potřeboval jsem zvednout kotvy. Vím, že tam kdesy podél patníkú budou holky a vize a všecho: vím, že tam kdesi podél patníku mi někdo podá perlu." ("Na cestě", preklad Jiří Josek).
Nehovoriac o tom, že obrovské množstvo materiálu je autobiografické. (Samotný autor mal na začiatku svojej tvorby s týmto veľký problém, keď musel pri prvom vydaní "Na ceste" zmeniť originálne mená a od jednotlivých postáv získať povolenie na publikovanie. Prevalenie tejto skutočnosti a získanie pravých identít malo v neskorších rokoch na niektorých ľudí z Kerouakovej blízkosti - aj na neho samotného - katastrofálne dôsledky, keď začali veriť, že sú skutočnými postavami z kníh a takto ich brali aj ich "obdivovatelia".)
Fakt autobiografie je preto práve tým najväčším ťahákom Kerouakovej tvorby, pretože predstavuje pravdivosť všetkého vypovedaného. A nielen šialené kúsky z "Na ceste" alebo "Podzemníkov" ("The Subterraneans"). Takým istým lákadlom sú myšlienkové pochody v prvej časti knihy "Anjeli pustiny" ("Desolation Angels"), kde opisuje svoj niekoľkomesačný pobyt na hore Desolation Peak, kde úplne osamote pracoval ako požiarny pozorovateľ. Tu už chýba dravosť hnaná chuťou po nekonečnom množstve zážitkov: "Až budu nahoře na Pusté hoře a všichni odjedou na mulách pryč a zústanu sám, ocitnu sa tváří v tvář Bohu nebo Tathágatovi a hned pochopím, jaký význam má tahle existence a utrpení a marné pachtění, ale místo toho jsem se ocitl tváří v tvář sobě samému, bez alkoholu, drog, bez možnosti cokoliv předstírat, ale ocitl jsem se tváří v tvář starouši Duluozovi, plný nenávisti k sobě..." ("Andělé pustiny", preklad Edita Drozdová).
Čím zaujme jemný príbeh dospievania a prvej lásky, kde sa sedemnásťročný Jack Duluoz modlí za svoju lásku k Maggie Cassidyovej, je atletickou hviezdou, s otcom si dáva veľký zmrzlinový pohár na oslavu víťazstva? Iba svojou pravdivosťou, prežitou skutočnosťou meniaceho sa Jacka, zmäteného samého v sebe, ktorého láka New York so všetkým, čo v sebe má: "Ani ve snu jsem netušil, já, ubohej Jack Duluoz, že duše je mrtvá. Že milost sestupuje z nebe a žádný pastor... žádný z těch doktorú, těch vyčuraných džberú moudrosti mi o tom neřekl; a nijak jsem to nezakusil na své první a jediné kúži. Že láska je osud, sestřenka smrti. Že jediná pravá láska múže být ta první, jediná opravdová smrt ta poslední, že skutečný je jenom život sám a pravdivé jenom slovo... nikdy nevyslovené." ("Maggie Cassidyová" ("Maggie Cassidy"), preklad Edita Drozdová).
Lawrence Ferlinghetti, Kerouakov súčasník, sa vyjadril, že Amerika, ako ju opisuje Kerouac už neexistuje, že je to Amerika pred 2. svetovou vojnou, poznačená krízou, v ktorej vyrastal, prácou jeho matky a otca. Z tohto jeho pohľad.
Kerouac je pozorovateľ, ktorý podáva realitu z prvej ruky, bez príkras, možno len s farebnou kulisou vlastného pohľadu, ktorá aj tú najtrpkejšiu pravdu môže prekresliť na konečnú nádej, aj keď možno s vlastným sebaklamom: "Za vlahých jarních nocí budu na zahrádce stávat pod hvězdami - Ještě z toho všeho vzejde něco dobrého - A bude to zlaté a věčné, prostě tak - A víc už není potřeba říkat." ("Big Sur", preklad Michala Marková).
Hrdina sám sebe
Kerouac je hrdina sám sebe, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle, hoci v každom románe má jeho alter ego pomocníka, ktorý je dopredu prózy tlačený ako ten, ktorý je v knihe ten hlavný, iniciátor všetkých udalostí a rozprávač (Kerouac)(takmer vždy vyjadrený v prvej osobe) je iba pozorovateľ, ktorý je vtiahnutý do víru, ktorý rozprúdi ten neskrotiteľný duch. Takto je to v prózach "Dharmoví tuláci" ("The Dharma Bums"), kde je hnacím motorom Japhy Ryder, "Na ceste", kde tempo určuje Dean Moriarty. V knihách venovaných ženám ako "Maggie Cassidyová", "Tristessa", "Podzemníci" je iniciátorom láska, ktorá Kerouaca viac menej vťahuje do svojho deja, kde ho strávi a vypľúva znova osamoteného a ďalej hľadajúceho.
Kerouac je symblista svojich hrdinov. Používa vymyslené mená, hoci v niektorých prózach uvádza svoje skutočné meno: "Kniha snov" ("Book of Dreams"), "Satori v Paríži" ("Satori in Paris"). Najpoužívanejším menom je Jack Duluoz, pod ktorým pôsobí ako rozprávač Duluozovskej legendy, vlastnoručne napísaného životopisu, ktorá sa skladá prakticky zo všetkých jeho kníh, počnúc "Víziami Gerarda" ("Visions of Gerard") a končiac "Satori v Paríži". Ostatné mená sú symblické: Sal Paradise ("Na ceste"), Leo Percpied ("Podzemníci"), Ray Smith ("Dharmoví tuláci").
Výpoveď predovšetkým melódiou
Jazyk, ktorým Kerouac prehovára je určitá zmena. Sú to nekonečné vety, presahujúce dĺžku strany, vypustené ako keby na jeden nádych, keď má rozprávač plnú hlavu myšlienok, ktoré z neho vytekajú v dlhých prívaloch, v chuti naplno zasiahnuť poslucháča, postrehnúť atmosféru prežitého. Nie však spôsobom nekonečného tárania a bľabotu, keď točí dookola stále to isté, ale melódiou a taktom. Podľa jeho vlastných slov, chcel písať tak, ako Charlie Parker hral.
Ako asi nahlas znie napísaná veta? Toto je to dôležité, čo neustále unáša dej ďalej v jeho rytme a nenecháva ho skĺznuť, tak ako melódia, ktorá sa zahryzáva a znie aj po jej skončení.
"Čichal jsem ke květinám na dvoře, a když
jsem se postavil, zhluboka jsem se nadechl
a krev se mi nahrnula do mozku a probudil
jsem se mrtý v trávě..."
("Písmo zlaté věčnosti" ("The Scripture of the Golde Eternity"), preklad Petr Mikeš).
Kerouac je patetický. Príjemne patetický. Spomína, narieka, pozerá vpred, nostalgia je jeho výrazom. Ako teda pôjde ďalej?
"- A celou tu dobu co za hovory vedli a já měl vidění v jeho čepici Public Hair restaurant na Howardově a jak jsem uviděl tu bílou šeď deštivé mlhy ve Frisku, Kalifornie, uličky flašek, tvrďákú, fousú od piva, škeblí, míhajícich se značek, napříč přes kopce, slepá arkýřová okna, tidli dudli starých kostelíkú s almužnami pro staré mořské vlky štěkajíci a chrchlající v uličkách ztraceného času - ó - a miloval jsem to všecho první noc byla nejlepší noc krev "železnice se ti dostane do krve" řve mi strojvúdce do ucha jak skáče nahoru dolú na své sedačce vítr zvedl štítek na jeho pruhované čepici a mašina se jak ohromné zvíře mrská ze strany na stranu v sedmdesáti mílích za hodinu proti všem řádúm a předpisúm zomm zomm rachotíme nocí támhle se blíží Carmelita a José smísí a prolne její elektrické chvění svým až celá země nasycena šťávami vyrazí v květech a rozpukne se, hvězdy se nad tím sklánějí a celý svět se sbíhá když ohromná lokomotiva hučí a valí se kolem s blázny bílé hedvábné čepice Kalifornie hej tomu vínu prostě není konce - "
("Železničný země", "Osamělý poutník", preklad Jan Válek).
Koniec je zrejmý: "Lesy se hemží hlídačmi" ("Americký tulák na ústupu", "Osamělý poutník", preklad Jitka Zehnalová).
Kerouac možno rezignoval, nie však jeho čitatelia.
