Z tohto dôvodu som sa rozhodol po nejakej dobe zájsť si na niekoľkohodinovú túru. Už dlhšie ma lákala červená čiara na mape zobrazujúca Cestu Márie Széchy v úseku Fiľakovo - Rimavská Sobota. Jedná sa o časť dlhšej trasy, kopírujúcej stredovekú cestu z Fiľakovského na Muráňsky hrad. Taktiež som ju našiel ako odporúčanú v textovej časti turistickej mapy, ako dlhšiu nenáročnú trasu spájajúcu dve mestá, vedúca prírodou. Mohol som si však uvedomiť, že vydanie mapy bolo z roku 2000. Takisto som jej úsek vedúci riadnou cestou pár krát prešiel autom, videl iba polia a preto možno to podcenenie. A napokon som si matne spomínal na varovanie od kamaráta, ktorý ju prešiel minulý rok a varoval ma pred ňou. Ale načo dať na cudzie rady?
V piatok večer prišla nečakaná letná búrka, avšak jej rýchly koniec ma neodradil od skoršieho sobotného vstávania. Bolo mierne pod mrakom, keď som vyrazil na železničnú stanicu. Na sebe mikinu, kraťase, pevné turistické boty.
Hneď vedľa "malej" železničnej stanice vo Fiľakove bol smerovník označujúci začiatok cesty. Hrdo oznamoval, že sa nachádzam na Ceste Márie Széchy, ďalej sa zmieňoval o jej historickom význame a nakoniec bol zaznačený rok obnovy a tiež sponzor.
Naštudoval som si časové údaje a vybral sa určeným smerom. Už po pár chvíľach sa mraky začali trhať a slnko sa postupne ukázalo v svojej celosti, ako malo zostať aj po celý deň.
Až do dedinky Bulhary trasa viedla po asfaltke a bez problémov. Prvé však nastali hneď po tom, ako sa stočila do lesíka smerom na Veľký Bučeň - jediný veľký vrch na nej. Pred neveľkou lúčkou sa malo zatočiť do ľava, šipka však bola už takmer neviditeľná a aby to nebolo málo, tak ukrytá za hustým letným krovím. Tu začalo prvé blúdenie, predieranie sa húštinami, malinčím, bodliakmi a čo ja viem čoho ešte. A malo pokračovať...
Predral som sa postupne až na lesnú cestu, ostro stúpajúcu. Po večernej búrke bola plná mazľavého blata lepiaceho sa na boty, lýtka, fŕkalo až hore na tričko. Po niekoľkých zákrutách nasledovala odbočka na Veľký Bučeň - opäť neviditeľná, vďaka čomu som pokračoval rovno do pekného strmáku, zapotený, dodraný. Keď sa dlhšiu dobu neobjavovala značka, pozrel som do mapy a musel sa vrátiť a hľadať správnu cestu. A od tej chvíle som ďalších asi šesť hodín iba hľadal značky, dával si pozor na odbočky a predieral sa hustými kroviskami, ktoré boli kedysi cestou a teraz ma drali až do krvi. Do toho treba spomenúť všade otravných komárov a muchy.
Výstup na Bučeň "nesklamal". Trasa chvíľu viedla výsekom pre elektrické vedenie, potom znova nepriechodné húštie a na záver žihľava, asi meter a pol vysoká.
A na vrchole nič - žiaden výhľad, iba stanica pre leteckú kontrolu.
Ďalej cesta chvíľu pokračovala po asfaltke zriadenej pre leteckú stanicu. Pre istotu som pozeral neustále do mapy a dobre som urobil, keďže náhle cesta odbočila na jednu z lesných ciest - samozrejme chýbala šipka. Značka bola až hlbšie v lese.
Podarilo sa mi dostať k ďalšiemu turistickému rázcestníku, ktorého stav hovoril všetko o frekventovanosti na tejto trase.
Cesta ďalej viedla poľom popri lese. Vyzliekol som si tričko, s úmyslom trocha si opáliť ešte stále biele ramená a chrbát, až som sa napokon celý spálil, čo som však zistil až večer doma.
Na jednom z miest, na ktorom sa nachádzalo niekoľko samôt, mi cestu "zpríjemnilo" niekoľko voľne pustených psov, ktoré sa s hlasným štekotom rozbehli za mnou a vyzeralo to tak, že pôjdu so mnou až do Soboty. Po nejakej chvíli sa však náhle zastavili a vrátili domov.
Nasledoval ďalší rázcestník, ktorý oznamoval, že asi päť minút dolu kopcom je minerálny prameň. Cesta k nemu vyzerala nasledovne.
Radšej som to preto neskúšal.
Priblížil som sa napokon k poslednému úseku cez les a tiež asi k najhoršiemu z celej trasy. Pokračovanie značky som hľadal takmer hodinu, stihol som si rozdriapané nohy rozdriapať ešte viac, popŕhliť, riadne si zanadávať a zhodnotiť, že sa jedná asi o najhoršiu túru za posledný rok.
Skončil sa les, vyšiel som na asfaltku a pokračoval smer Kurinec.
Už som netúžil po inom ako po riadne načapovanom studenom pive. Dal som si ho na Kurinci. Asi som však vyzeral dosť divne - spálený, prepotené kraťase, dodripané stehná a v tej horúčave veľké zablatené turistické boty na nohách, keďže mi ho čašník podával s divným pohľadom.
Teraz už ma čakalo pár posledných kilometrov po rozpálenej asfaltke.
Aby však nebol všetkému koniec, bolo ešte potrebné dostať sa z Rimavskej Soboty do Lučenca, čo je asi 30 km. V sobotu poobede to však môže byť problém. Dalo sa ísť jedine vlakom cez Jesenské. Tak som si hodinu počkal v Sobote na stanici a potom hodinu v Jesenskom.
Bol som napokon veľmi šťastný, keď sa asi po dvanástich hodinách moje asketické putovanie skončilo. Naďalej však rozmýšľam, ako vyzerá ďalší úsek z Rimavskej Soboty, okolo Tisovca, až do Muráňa a kedy ho prejdem.
