Ten štvrtý schodík zdola sa kýve. Treba dávať pozor, keď naň dopadá chodidlo, aby sa náhodou neprevrátil. A hore, hore sa musí liezť všetkými končatinami, zapojiť dovtedy nečinné ruky a pokryť ich rebríkovou špinou. Kľučkovať popri starých novinách a plynových maskách z niektorej svetovej vojny, zožltnutých knihách a starých topánkach. Obratne sa vyhýbať strašidlám a zákerným pavúkom, ktorí len tak z roztopaše padajú do vlasov. Spúšťajú sa po svojich strieborných lanách a robia prieskum nového územia, vyzbrojení len ôsmimi nohami.
Prázdne fľaše v prievane jemne cinkajú. Stretávam ich už na konci rebríka, beriem do ruky a prihováram sa im našim tajným jazykom. Zdravíme sa ako starí priatelia, šťucháme sa do bokov a tlmene chichoceme pri sklenených klebetách. Úplne priehľadných. Fľaše stoja v zástupoch podľa hodnosti a ukazujú mi cestu. Kedysi v nich bolo víno, teraz sa v nich zabývali osy, ale nikomu to neprekáža. Povala tak jemne bzučí letom zo zaváraninových pohárov a ja sa strácam v jej vôni neskorého leta.
Stojím v pološere. Obkľúčená perinami, v ktorých už dávno nikto nespáva, iba ak stratené nočné vtáky. Orechmi na vŕzgajúcej posteli a vrecami s cibuľou. Cez malé okná sem prúdi slnko, vidím, ako sa ňom víri prach, ako krúži po celej miestnosti a padá na všetko. Je ako sneh, ako jeho špinavé dvojča. Rozbitým bábikám zahládza vráskavé tváre a odtrhnuté hlavy, starým kufrom zas dodáva aspoň nejaký obsah. Veď inak by už vôbec nemali význam. Ľúbostné listy a staré zošity, oblečenie určené pre tých, ktorí si poň už nikdy neprídu, a rozvešané biele plachty. Povala je čarovné miesto, ktoré všetko pohltí, ale neublíži ničomu. Len to uloží do škatuliek rôznej veľkosti a nechá snívať.
Chcem bývať na povale. Púšťať si polámané platne na nefungujúcom gramofóne. Vyjedať slivky a deliť sa o ne s osami. Hľadať odkazy tých, ktorí sem tiež chodili a nechali na seba padať prach. Byť ticho, len si kresliť špinavým prstom na stehná domy s drevenými bránami a rozkvitnutou čerešňou vo dvore. Priateliť sa s myšami a bojovať s mačkami o svoju nadvládu nad týmto rozprávkovým územím. A hlavne nikdy nezliezť dole. Len sa zavrieť do skrine medzi svadobné klobúky a škrobené záclony. Nechať rozprávať minulosť, ktorú už takmer nie je počuť. Na povale má jej šepot silu výkriku.
