Nie som z tých najstarších, ale pamätám si ešte časy života v šťastne budujúcom komunizme. Časy slobodných hermeticky uzavretých hraníc s nechutným a skazeným imperialistickým západom...
Ako som si tak v tričku a rifliach s lásočkou vedľa seba sedel v tichom klimatizovanom vlaku a tešil sa na kávu vo Viedni, vyskakovali mi v mozgu spomienky...
Ako sme sa na seba na základke závistlivo pozerali, keď mal niekto z nás dementnú plechovku Coca-coly. A to ani nehovorím, že dvojstránka z Brava fičala po 20tich korunách. Nekvalitná kópia s 15timi titulkami a monotónnym simultánnym dabingom Ramba sa veselo vyšplhala aj na tri kilečká.
To všetko sa za posledných 17 rokov stalo minulosťou, na ktorú mnohí zabúdajú a mladší si ju jednoducho nepamätajú. Pamätám si, ako sme s kamarátom sedávali na viadukte v Petržke, ako je dnešné Tesco a pozerali smerom na Berg. Chceli sme sa ísť pozrieť do dediny, kde majú dvadsať druhov čokolády vedľa seba a kde na zhnité kubánske pomaranče netreba stáť dve hodiny vo fronte.
Toto nemá byť oslava alebo óda na momentálny konzumný život s dvadsiatimi druhmi čokolády na pulte. Má to byť oslava pomyselnej slobodnej kávy vo Viedni. Jej chuť bola znamenitá......
