Začnite v lete. Dolina sa začína pozvoľným stúpaním pomedzi zmenšujúce sa stromy. Cesta pokračuje popri potoku a iba veľmi mierne sa dvíha až po veľký zlom, na ktorom už z diaľky svieti Téryho chata, najkrajšia chata v Tatrách. Aby ste sa na ňu dostali, musíte vystúpať cez Veľký a Malá Hang, dve stúpania, ktoré pripomenú, že ani tu nie je nič zadarmo. Odmenou vám okrem oddychu na chate budú Spišské plesá, meniace sa vo vzácnych chvíľach, keď nefúka, na kúzelné zrkadlá.
Spišské plesá v letný podvečer. Ten osamelý pútnik prišiel zo strany od Lomnického štítu, s batohom na chrbte oblečený iba v krátkych nohaviciach, s divokými vlasmi a dlhou bradou. Umyl sa v plese a išiel ďalej.
Ak ešte budete vládať, pokračujte ďalej. Ale nie na reťaze vedúce do Priečneho sedla. Ak ste tu prvý krát, vyhnite sa masám a užite si omnoho menej navštevované, ľahšie prístupné a o nič menej krásne sedlo Sedielko s panoramatickým výhľadom do Javorovej doliny. Chodník naň bol nie dávno reknštruovaný, vďaka čomu sa hore do najvyššie položeného turisticky prístupného sedla dostanete relatívne ľahko a bezpečne.
Výhľad zo Sedla Sedielka, jednej zo skrytých krás Tatier.
A potom sa do Malej Sudenej doliny vráťte niekedy v zime. Všetky detaily sú ukryté pod metrami snehu a krajina sa stáva zjednodušeným symbolom seba samej. A potom sem prídite na jar, kedy sa sneh topí a ustupovať začína aj ľad na plesách, ako opona, ktorá odhaľuje krajinu za zrkadlom. A potom ešte v októbri, kedy je to najkrajšie svetlo z celého roku, šikmé svetlo nízkeho slnka a farby, farby ktoré inokedy nenájdete. A potom znovu a opäť a zas.
Viac o mojej práci nájdete na www.facebook.com/jurokovacik
Spišské plesá na jar, keď sa začína topiť lad na hladine
