Vybral som si trasu z Liptovskej Tepličky. Nie je to najkratšia cesta, ale chcel som ešte nafotiť kúsok kajiny nad Tepličkou, krásny kút Liptova kam sa oplatí zájsť si na prechádzku. Z jednej strany tu na mňa ponad stromy čochvíľa vykukovali kopce Tatier, z druhej strany som videl nezameniteľný vrchol Kráľovej hole so stožiarom. Bolo krásne slnečné počasie. Ani nie za hodinu som sa dostal do lesa a nasledovali tri hodiny pomalého stúpania. Hore za hranicou lesa sa objavil sneh a blížiaci sa hrebeň pripomenul viac ako osviežujúci vietor. Obliekol som si všetko, čo som cestou hore vyzliekol a ešte niečo navyše a snáď 15 minút oddychoval v závetrí pod vrcholom.
Nemal som sa kam ponáhľať. Vedel som, že slnko budem mať pri pohľade na Tatry takmer za chrbtom a chcel som počkať dve tri hodiny na hrebeni, kým sa svetlo posunie a slnko nasvieti Tatry viac zboku. Všetko vychádzalo ako malo. Krásne počasie, Tatry tam kde majú byť, slnko tiež a aj sa hýbalo správnym smerom. Jediné, s čím som nerátal bol vietor.
Fúkalo tak, že človek nedokázal vzpriamene stáť tak, aby ho nekývalo. Našťastie som mal teplú bundu. Rukavice a čiapku nosím zo sebou celý rok, tie ani nevykladám z batohu. Zima mi nebola, problém bolo fotenie. Statív som nemal, ale v takom vetre by mi aj tak nepomohol. Nakoniec som na hrebeni fotil tak, že som si ľahol na zem a oprel kameru o nejakú vyvýšenú skalu.
Urobil som v ten deň niekoľko panorám. Osud tých, na ktorých je hrebeň Nízkych Tatier, nie je zatiaľ definitívne určený. Podarila sa jedna pekná panoráma Tatier, ktorú som urobil 100 mm objektívom. Vedel som, že niečo mám, stále som však naťahoval odchod. Ešte nie, ešte chvíľu, nech sa svetlo ešte trochu posunie, zmäkne, steplie. Nakoniec ma okolo štvrtej predstava dlhého návratu predsa len popchla a tak som sa vybral dole.
Načasovanie nemohlo byť lepšie. Svah, po ktorom so kráčal sa postupne ukrýval v tieni zapadajúceho slnka. Pár sto metrov pod vrcholom som uvidel záber, ktorý chcem odfotiť. Bál som sa, že prepasiem vhodný moment a tak som chvíľu aj bežal. Času bolo nakoniec dosť. Po pár minútach čakania bolo aj svetlo tam kde malo a tak som spravil tento posledný záber toho dňa hore na Kráľovej holi. Použil som základný 50 mm objektív a podarilo sa mi utrafiť expozíciu úplne presne, takže vytiahnuť pri vyvolávaní trochu svetlá v tieni v popredí nebol problém.
Fotenie v horách je vždy zmesou plánovania a náhody. Určite je dobré vedieť kam človek ide, čo môže očakávať a aké má limity. Rovnako dôležité je však zostať otvorený intuícii a využiť každú rezervu či príležitosť, ktorá sa ukáže po ceste. Svet je príliš dokonalý na to, aby sme si ho vedeli dopredu predstaviť a naplánovať. A bez objavovania, prekvapenia a úžasu dobré fotky nevznikajú.
Väčšia verzia obrázka nové okno
