Prudké stúpanie na začiatku cesty po zelenej značke vedie kľukatými serpentínami v lese. Snažím sa nemyslieť na medvede, a tak špekulujem o tom, aký sklon cesty je pre naše nohy najviac efektívny. Ja mám rád cesty, ktorými sa dostanem rýchlo "hore", aby som mal rozhľad. Ak ste niekedy hrali na počítači hru na hrdinov asi viete, že jeden z dôležitých parametrov je stamina, čiže niečo ako energia, ktorá nás udržiava v chode. Čo ma stojí viac staminy, dlhá a miernejšie stúpajúca cesta, alebo síce kratšie ale zato strmejšie stúpanie? Na rovine je vraj najlepším využitím síl na dlhé trate kombinovanie behu a chôdze. Ak ste však napríklad na konci dlhého dňa v horách a môžete si vybrať záverečný úsek v podobe miernej, ale dlhšej cesty alebo naopak strmejšiu a kratšiu trať, čo si zvolíte?
Cesta po hrebeni na Jakubinu vedie cez Nižnú a Vyšnú Maguru sériou klesaní a stúpaní terénom, ktorý je únavný, ale nie technicky náročný. Volovec, Ostrý Roháč a Plačlivô, ku ktorým som sa chcel v ten deň dostať, sa zdali byť akosi ďaleko. Našťastie, za Jakubinou sa cesta mení na pohodlný chodník a nohy si počas výstupu na Hrubý vrch paradoxne oddýchnu. Oči mi celý čas ťahá doľava ku hrebeňu Baníkova. Je to ako by som sa na kopec, na ktorom som bol už toľko krát, pozeral z druhej strany zrkadla.
Silueta dvoch postáv na Jakubine, jediní ľudia, ktorých som v ten deň stretol na zelenej značke
Za Hrubým vrchom sa cesta pripája na červenú značku, ktorá až po Volovec vedie po hranici s Poľskom. Nebo stále bez mrakov a aj by bolo horúco, nebyť stále silnejšie vetra, ktorý akoby sa snažil odfúknuť nás všetkých hore do strmých stráni na poľskej strane hrebeňa. Na červenej značke je po samote na bočnom hrebeni pomerne plno, a podľa zdravenia sa zdá, že väčšinou sú tu buď Poliaci, alebo Češi. Začína mi byť jasné, že liter a pol vody čo som si v ten deň zobral nebude stačiť. Silné slnko a vietor vysušujú a ja začínam šetriť.
Hranica s Poľskom, napojenie zelenej a červenej značky. V pozadí Roháče.
Stúpajúc na Vlovec si všetku moj pozornosť berie Ostrý Roháč, ktorého profil vyzerá z tejto strany úchvatne. Fotím ho spolu s Jamnickým plesom takmer v úplnom protisvetle. Skúšam aj nejakú panorámu, ale tie tentokrát nezafungovali. Tuším už, že táto scéna je vrchol dnešného dňa a už špekulujem, ako a kadiaľ sa sem budem vracať, aby som to tu nafotil aj pri inom svetle.
Ostrý Roháč a Jamnické pleso. Polarizačný filter som zneutralizoval, odrazy vo vode som chcel tento krát mať v zábere.
Stúpanie na Volovec je až nečakane ťažké a dlhé. Tu niekde mi stamina klesá pod úroveň, pri ktorej som ešte dobrý fotograf. Fotenie je zrejme pre hlavu prepychom a tak túto funkciu vypína ako jednu z prvých. Viem čo ma čaká, a ako na tom som, a tak pod Ostrým Roháčom bez veľkého odporu radšej fotobrašňu balím do batohu, aby mi na bruchu zbytočne neprekážala. Nasleduje technicky najťažší úsek cesty. Strmé stúpanie sa premení na lezenie po reťaziach a vodorovný prechod po reťazou zabezpečenom hrebeni ostrom ako žiletka je rozhodne nie nudný. Telo pookreje pod prílivom adrenalínu, ale už to nie je ono. Veľká vďaka tým, čo tu nie tak dávno osadili dodatočné reťaze.
"Autoportrét" na Plačlivo pri zostupe do Žiarskeho sedla.
Od Plačlivô už myslím len na to, či ešte stihnem kolobežku od Žiarskej chaty dole. Pod Homolou si preto iba naberiem vody a nezastavujem sa. Nakoniec to stíham tak tak a som asi posledný, kto sa v ten deň zviezol nadol. Pivo v bufete pod parkoviskom chutí úžasne.
Moja stránka na Facebooku
Ostrý Roháč. Vľavo v strede drobné postavy ľudí na vrchole
