Väčšinu času zrazu trávim osamote, zavretá v byte. Doteraz som sa nikdy necítila sama. Vždy boli okolo mňa nejakí ľudia. Profesori, spolužiaci, spolubývajúce. Je veľmi zvláštne prísť domov – ak sa tak dá nazvať byt v ktorom teraz bývam a ktorý ešte nie je veľmi zabývaný – a byť tam sama. Celé dlhé hodiny. Rozmýšľam, či to bude také navždy. Je možnosť, že by sa to zmenilo? Nezdá sa mi.
Prečo sú všetky vzťahy medzi ľuďmi tak presne vopred určené? Bolo to tak vždy? Niekedy premýšľam, či bol život stále taký. Je mi trochu smutno. Tak zvláštne smutno. Počúvam ako mi bije srdce. Chce sa mi na všetko sa vykašlať a rozbehnúť sa preč. Niekam ďaleko. Neviem kam presne, ale preč. Často uvažujem nad životom. Nad tým mojim každodenným, ale aj nad životmi ľudí okolo seba. Niekedy mám pocit, že ostatní to nerobia. Nerozmýšľajú. Alebo sa vedia skutočne pretvarovať až tak dobre? Neviem. Možno že práve kvôli tomu som sa vždy cítila iná. Taká odlišná. Taká sama.
Dni sa rýchlo míňajú a ja stále nemám výsledky genetických testov. Zaujímalo by ma prečo to trvá tak dlho. Neuvedomujú si, aké je to čakanie kruté? Čo ak nemám vhodné gény? Doteraz som mala všetky genetické testy v poriadku, ale toto sú najpodrobnejšie testy aké sa robia, a ja mám skutočne strach. Bojím sa o svoju budúcnosť. Nechcela by som celý život tráviť takto sama, zavretá v byte. Ako sa asi cítia ľudia, ktorí nesmú mať deti? Neviem. Neviem! Ja už skutočne nič neviem.
Dvere sa potichu otvorili a pristúpili ďalší ľudia. Výťah je poloplný a debatuje len skupinka asi štyroch študentov. Zrazu zacítim jemný vánok na krku. Asi sa niekto uhol klimatizácii a zaviala mi na krk. Je to príjemné. Pousmejem sa. Cítim sa o trochu lepšie. O chvíľu cítim vánok na krku opäť. Nenápadne sa obzriem. Je to on. Znova je to on. Nemôžem tomu uveriť. Ako dlho tu už stojí a usmieva sa na mňa? Jemne mi fúkol na krk.Nedokážem sa ovládnuť a usmejem sa. Žmurkol. Opäť sa usmejem.
„Znova na chémiu?“ – opýtal sa opatrne. Má zvláštny hlas, jemný. Takmer akoby mi hladil ucho.„Áno idem si po výsledky. Ako si dopadol ty?“ – skúšam najbanálnejšiu vetu aká ma len napadla. Som trochu neistá a opäť cítim ako bláznivo mi bije srdce. Dúfam, že to nie je počuť.„Ani ja ešte nemám výsledky. Môžeme ísť po ne spoločne.“ – navrhuje nesmelo. Potešila som sa. Prikývnem a ďalej pokračujeme bez slov.
