Šťastné a veselé...
Určite všetci poznáte ten pocit. V aute v rádiu hrá Chris Rea – Driving Home For Christmas, v srdci Ťa hreje pocit, že sa doma stretneš s najbližšími a ty sa tešíš, ako ich všetkých obdaruješ a vystískaš. Krásna idylka, ktorá patrí k decembru.
Veľmi rád by som Vám písal o sviatkoch a pohode, ale radšej Vám napíšem o skúsenosti s mojimi milovanými Tatrami.
Písal sa dátum 28.12.2017 a rozhodli sme sa s kamošmi, že si zájdeme na Chopok juh. Podmienky vyzerali super, veľa prašanu na kopci sľubovalo naozaj dobrý zážitok. Vyrazili sme z Prešova pred 7 hodinou rannou, aby sme boli na parkovisku v plnej poľnej už o 8:30 kedy začínajú premávať lanovky. Po odbočke v Táloch sa cesta premenila na klzisko. My v aute s predným náhonom sme ani nedýchali, aby sme sa dostali do cieľa. Všetko by vyšlo keby asi 300m pod Krupovou nezastavil autobus a to bol koniec pre všetkých, čo sa v to ráno snažili dostať na svah ešte pred otvorením. V skratke, stredisko je otvorené od 8:30 a ani jeden sypač pred touto hodinou hore nebol. Šli sme po čistom ľade. Nehovoriac o tom, že ani jeden skibus nemal reťaze. Áno viem, že infraštruktúra pod parkoviskami nebude v správe TMR, ale pri tom ako sa hráme na stredisko svetového formátu, musia byť cesty pred otvorením v takýchto podmienkach posypané v ich záujme, pretože nie každý si môže dovoliť chodiť na hory helikoptérou. Po hodine a pol toho, čo som koordinoval dopravu a zmyslov zbavených šoférov, ktorí sa bohužiaľ zabudli správať, myslieť na to aby sa situácia rýchlo vyriešila a mysleli len a len na seba, sme sa dostali na parkovisko na Krupovú. So svalovkou z roztláčania áut a po extrémne rýchlom prezlečení sa si ideme nabiť Gopass karty do informačného centra a čuduj sa svete, sympatická blondína nás otáča ku kasám, pretože im nefunguje wifi. Nie prvý, druhý a ani tretí krát túto sezónu. V tom momente premýšľate, skúšali volať Antik? Bohužiaľ nemôžeme si kúpiť zlacnený lístok, kvôli už spomenutému internetu, tak si kupujeme 43 eur lístok a dostavame „sorry voucher„. Po naozaj epickom dni v prašane pomaly zabúdame na ranné patálie a vraciame sa unavení domov.
Pár dní trávim doma v kruhu rodiny a opäť ma pantajú myšlienky na jazdenie. Sledujem snehové správy a vyzerá to, že 4.1.2018 bude správny deň na návštevu Lomnického sedla, môjho najobľúbenejšieho strediska na Slovensku.
Sadáme do auta pred 7 hodinou rannou v Prešove a hor sa do Lomnice. Prvá facka prichádza pri vstupe na parkovisko, 20 minútová kolóna je znamenie, že to nebude až také ružové. Zaparkujeme, pripravíme sa na svah a časť z nás si ide kúpiť lístky. Ja konkrétne čakám na kartu Gopass od 6.12, kedy som sa registroval na ich webovej stránke, keďže mi karta nestihla byť doručená do mesiaca, musím si gopass lístok nahrávať na denný lístok. Po 25 minútach v rade na lístky čakáme ďalších 20 minút na prvú lanovku, pekne v teple sa potíme, no pri pohľade na Lomnický štít zaliaty slnkom akosi prehĺtame horkú skúsenosť s domácimi službami. Po hodine a pol od príchodu na parkovisko sa konečne dostaneme k dvojsedačke do sedla a pekne si počkáme ďalších 30 minút. Dve hodiny čistého času od príchodu do Lomnice až po vystúpenie zo sedačky v Lomnickom sedle je naozaj dosť, no prašan vo freeride zone nám to vskutku vynahrádza. Už aj rad na sedačku do sedla sa skrátil, vravím si paráda. Je 13:00 a po pár jazdách sa chystáme na obed. Bufet „Terasa“ praská vo švíkoch, je otvorené jedno okienko z troch. V reštaurácii je ľudí toľko, akoby tam dávali niečo zadarmo. Bohužiaľ nedávajú, sú to len ľudia, čo si platia 40 eur na deň za to, aby potom hodinu čakali na jedlo. Postavíme sa do radu v bufete na terase a čakáme na kotlíkový guľáš, alebo aspoň pečenú klobásu. Po 25 minútach čakania sa konečne dostaneme na rad a obsluha v bufete nám oznamuje, že guľáš ani klobása nie je, že je iba hot - dog. Určite poznáte ten pocit, kedy sa Vám podlomia kolená, zastaví sa rozum a cítite sa znásilnený. Presne tak isto som sa cítil. V priebehu 25-tich minút v rade nám nebol nikto schopný oznámiť, že ak sme hladní, máme ísť inam. Čerešnička na torte bol fakt, že pani, ktorá bola v bufete sama, nám hot - dog robila rukami, ktorými predtým chytila snáď tisíc bankoviek. Bez rukavíc samozrejme.
Celý život chodím do Tatier, celý život ich prezentujem v zahraničí ako pýchu Slovenska, no zážitky z tejto sezóny ma nútia premýšľať, že majitelia stredísk vo Vysokých a Nízkych Tatrách sa k nám správajú ako k zvieratám. Rád platím za služby, ktoré si vyberiem a ktoré ma obohacujú. No mám zvláštny pocit, že peniaze tých, čo sa rozhodli navštíviť Tatry mohli kľudne prispieť k otvoreniu ďalších bufetových okienok, alebo pomôcť navariť viac kotlíkového guľášu. Tým by aj prispeli k spokojnosti všetkých nás tam čakajúcich a k lepšie prežitému dňu. Bohužiaľ opak je pravdou. Naše peniaze sa pravdepodobne minuli účinku a prispeli k spokojnosti konkrétnych vyvolených. Pevne verím, že sa raz všetci dočkáme kvality a porovnateľnej úrovne služieb, ktoré mnohí z nás dôverne poznajú a veľmi radi by si ich užívali aj u nás doma. Tatry sa postupne spamätávajú z kalamity spred desiatich rokov, otázkou je, či sa spamätajú z tohto.
