Peniaze zarobené vlastnými rukami majú zvláštny pach nezávislosti. Samozrejme, len tej finančnej. Prečo som zvolil slovíčko pach a nie vôňa? Peniaze vnímam skôr ako zdroj problémov, nezhôd a konfliktov, rozdielov medzi ľuďmi, ba dokonca vás pre ne môžu aj zabiť. A pritom možno ide len o 20 korún. Prečo sú pre nás peniaze tak strašne dôležité? Prečo každý túži mať ich čo najviac?
Mnohí moji rovesníci tvrdia, že peniaze oslobodzujú. Áno, do istej miery s nimi súhlasím, pretože s peniazmi sa toho dá naozaj veľa a v súčasnej dobe sú viac než potrebné. V podstate je to akási vstupenka už do sveta základných ľudských potrieb, ale aj do sveta neobmedzenej zábavy a pôžitkov.
Aby som sa vrátil k brigáde spomínanej na začiatku... Zobral som ju, veď prečo nie. Malo ísť o komparz v jednej z mnohých televíznych súťaží, kde sa hrá o slušné cifry. Mojou úlohou malo byť podľa slov tety zo študentskej agentúry „sedieť a povzbudzovať“. Hovorím si: „Pohoda, veď na tom nemôže byť nič ťažké sedieť 3 hodiny a tlieskať. A dostanem za to určite slušne zaplatené, veď komerčná televízia určite nebude trochárčiť...“ Nuž. Mýlil som sa.
Vošiel som do budovy, kde sa mal program natáčať. Postávalo tam už pár deciek v mojom veku, ktoré očividne čakali, kým ich zavolajú. Prešiel som popri nich, zišiel schodiskom a podišiel k davu ľudí, uprostred ktorého postávala veľmi dôležito tváriaca sa staršia pani s okuliarmi. O elegantný svetrík mala pripnutú visačku s logom televízie a pod ním zrejme jej meno – Helenka. V jednej ruke držala pero a v druhej podložku s akýmsi zoznamom. Došlo mi, že tu asi prebieha registrácia. Nadiktoval som jej meno a ukázal občiansky preukaz. Ona si ma vyčiarkla a poslala nepríjemným tónom preč. Nežiadala pritom odo mňa ani žiaden podpis, čo mi prišlo zvláštne. „Trhni si nohou“, hovorím si. Posadil som sa na schody a čakal. Odrazu začali odkiaľsi prichádzať na prvý pohľad starší ľudia, už v dôchodkovom veku. Drobné aj väčšie tetičky s načechranými vlasmi a pupkatí pánkovia, všetci boli vysmiati a zjavne plní vzrušenia a očakávania. Hovorím si: „Toto budú asi súťažiaci.“ A nemýlil som sa. Veď kto iný by sa hlásil do podobnej súťaže? Našťastie som sa na toto všetko nemusel dívať pridlho, o chvíľu sa k nám totiž sebavedomým krokom pomedzi ľudí pretlačila produkčná. Takisto veľmi dôležito tváriaca sa dáma ako Helenka, ale táto bola o čosi mladšia a nemala visačku. Perfektný mejkap, dokonale upravené vlasy, úsmev najmenej cez 5 prstov, suverénne vystupovanie. Privítala nás familiárne takmer ako svojich príbuzných a zaviedla do štúdia. Tam nás pousádzali podľa toho, kto mal akej farby tričko. To som ešte chápal, veď nech to majú diváci s farebným televízorom rôznofarebné. Nasledovala lekcia tlieskania. No tu som už ľutoval, že som sa na takúto hlúposť dal... Dáma s úsmevom cez 5 prstov nás učila, ako máme tlieskať a kričať.
Hovorím si: „Tak toto teda nie. Mám sa nasilu usmievať a vyzerať pri tom tak úboho ako Ty? Tlieskať „moderátorovi“, ktorý si mýli legendárnu Mariku Gombitovú s akousi Monikou Gombitovou? Povzbudzovať ľúdí, ktorých ani nepoznám? Hrať radosť z toho, že nejaká teta, ktorá mi bola, mimochodom, na prvý pohľad viac než nesympatická, vyhrala 90 tisíc? Tváriť sa, akoby som tú sumu vyhral ja? Stojí mi tých pár korún alebo vôbec niečo za to, aby som zo seba urobil hlupáka sám pred sebou?“
Ako jediná útecha mi v tej chvíli slúžila viera, že snáď nemám známych, ktorí by túto šou, slúžiacu na zabavenie skôr tej jednoduchšej skupiny obyvateľov, sledovali. Verím, že sú to ľudia, ktorí uprednostnia radšej prechádzku v prírode alebo si otvoria dáku dobrú knižku.
Ako som tam tak sedel a zabíjal drahocenný čas počúvaním drístov z úst s neprirodzeným úsmevom, rozmýšľal som nad tým, koľko asi za toto tu táto „umelina“ zhrabne. Stavím sa, že viac než ja a ona pritom ani nebude v zábere. Škoda jej. Určite totiž vyzerala lepšie ako väčšina komparzistov, o súťažiacich nehovoriac. A aj techniky ako tlieskať a vykrikovať ovládala určite lepšie.
„Začínam záznam... Záznam beží...“ Na pľac prichádza autor asi najväčších bonmotov v histórii slovenského živého vysielania so svojou asistentkou za burácajúceho potlesku. Uvedú svoju šou a hra o rozprávkové sumy sa začína. „Prichádza pani Marta!“ Produkčná vstáva zo svojho kresla v zákulisí a naznačuje nám, že je treba „pracovať“. V tom momente nás už snímajú kamery a ľudia tlieskajú, pískajú, radujú sa. Akoby tam ani nebola pani Marta, ale oni sami. Takto sú uvedení za sprievodu ovácií aj ďalší súťažiaci, ktorí berú do rúk keramické imitácie hydiny. Z môjho pohľadu by boli efektnejšie živé.
Počas celej súťaže som si všímal chalana, ktorý sedel predo mnou. Nie, neočaril ma svojím zjavom:-). Skôr naopak. Ale viac ako jeho výzor som si všímal, čo ten chlapec stváral. Evidentne túto „prácu“ nerobil prvýkrát, pretože také herecké výkony tam nepodával naozaj nikto. Prehnane a nasilu kričal, aj keď ostatní v sále už stíchli, vstával z miesta a skákal, aj keď zvyšok už pokojne sedel. Hovorím si: „Chlapec, Ty si buď úplný magor alebo za to dostávaš dvakrát viac než my ostatní.“
O babičkách a deduškoch, ktorí sa sem teperili zo všetkých kútov Slovenska, už ani nehovorím. Usmievanie a mávanie do kamery zvládli dokonale. Veď nielenže dačo vyhrajú, ale susedia ich uvidia v televízii ako si podávajú ruku vraj s jedným z najkrajších moderátorov.
Premýšľam... Čo všetko je človek za pár drobných schopný urobiť? Potlačiť svoje vlastné ja, zaprieť blízkeho, urobiť zo seba úplného blbca, predať svoje telo aj rozum, degradovať samého seba, stratiť súdnosť a svoju tvár, ublížiť človeku aj zvieraťu a dokonca aj zabiť... Naozaj sme už na tom až tak zle? Áno, sme... „Vláda věcí“ robí z človeka napríklad aj to, čoho svedkom som sa v ten deň stal. Tak prečo sú pre nás peniaze také dôležité?
Odpoveď nepoznám. Keby som totiž vedel, že aj bez tých trápnych papierikov budem najedený, budem sa mať kde vyspať a zohriať, pokojne sa vykašlem na podobné brigády. A viete čo? Aj sa vykašlem:-).
