Pôvodne som zamýšľal napísať poetický článok, v ktorom by som popísal, ako som prežíval udalosti spred 20 rokov. Boli to nezabudnuteľné chvíle. Bol som práve na vojne a všetko som mohol sledovať len na péeveske v televízore, keďže boli zakázané vychádzky a dovolenky a do poslednej sekundy sme netušili, či nás komunistickí hajzli nepošlú so samopalom vzor 57 do ulíc. Nehanbím sa priznať, tiekli mi slzy pri pohľade na tie masy ľudí na esenpéčku. Bolo to ako nádherný sen, chorý komunistický režim sa triasol v základoch. Úžasne. Nádherné. Neskutočné.
Avšak pred pár dňami som nechtiac začul nášho súdruha docenta a jeho hodnotenie novembra. To stačilo, aby akákoľvek poetika zo mňa vyprchala a tento článok venujem osvete. Osvete tým, ktorí sú aj po dvadsiatich rokoch zadubení. Nostalgiu po bývalom režime nemožno inak nazvať. A zrejme ich je dosť, lebo ak by ich nebolo, tak taký demagóg a populista ako je súdruh docent by si nikdy nedovolil to úchylné hodnotenie.
Čo to teda vlastne povedal náš repasovaný komunista? V tých pár vetách povedal mnoho. Ako prvé spomenul, že keď cestoval na Maltu, potreboval súhlas nadriadeného. Chcel tým naznačiť, že vycestovať do zahraničia bolo trošičku ťažšie ako dnes. Ale jedným dychom dodal, ako jednoducho a ľahko si na to zarobil štipendiom. Nakoniec ešte vyštekol niečo o sociálnych istotách za socíku.
Cítim len hnus. To je také úbohé, že nenachádzam slová. Totiž, ja si jóó dobre pamätám, ako to bolo. Súhlas nadriadeného? Čo sú to za drísty? Vynechajme aj žiadosť o devízový prísľub dolárov, ktorý bez korupcie, alebo známostí bolo takmer nemožné dostať. Pre mladších, vtedy okrem toho devízového prísľubu, bolo treba následne žiadať aj o vycestovaciu doložku. Bez nej by vás na príkaz komunistických magorov zastrelili na hranici ako prašivých psov. A na žiadosť o vycestovaciu doložku bolo treba mať súhlasné stanovisko a podpisy. Od predsedu ZO SZM (to bol vlastne váš spolužiak z krúžku - predstavte si tú zvrátenosť, váš spolužiak rozhodoval o tom, či môžete cestovať), potom predseda celoškolského výboru SZM, potom krúžkový vedúci, potom prodekan a u chlapov nakoniec aj vojenská správa! Toľko podpisov ste potrebovali len na jednu žiadosť!!! A stačil jeden, ktorý by sa postavil na zadné a bolo by po vysnívanej ceste! Takto vyzeral súdruhov „súhlas nadriadeného"!
Zarobil si v pohode na štipendiu? Najvyššie prospechové štipendium bolo v tej dobe 500 Sk a to ak sa nemýlim len za samé jednotky. Tak to si neviem predstaviť, ako si mohol za tieto peniaze vtedy študent „v pohode" zarobiť na cestu na Západ, veď by musel žiť ako korytnačka. Len drobný detail, práve dnes si môže každý študent bez problémov zarobiť na brigádach po celom svete. Totiž za socíku, ak ste chceli brigádovať, zase to musel schvaľovať prodekan a prax bola taká, kto nemal vynikajúci priemer, tomu brigádu škola neschválila! To samozrejme hovorím len o brigáde na Slovensku, zahraničie prirodzene nehrozilo ani vo sne.
Nuž a posledná čerešnička sú tie sociálne istoty. Ak niekto považuje za sociálnu istotu to, že štát mu dá toľko, aby neskapal od hladu, prosím, potom tie istoty boli. Lenže je tu jeden drobný problém. Vy, čo si tie „úžasné" časy pamätáte, tak si spomeňte, že čím dlhšie trvali, tým viac sme sa vzďaľovali vyspelému svetu, tým viac sme krachovali a bolo stále horšie. Čo myslíte, kam by to dospelo, ak by to pretrvalo dlhšie? Dnes by sme boli ako v Severnej Kórei. Najväčšie sociálne istoty mali vtedy pumpári, mäsiari, zelovocinári a veksláci. To bola vtedy elita národa, lebo mali pod palcom „úzkoprofilový" tovar a veselo s ním kšeftovali. Jedinou „sociálnou" istotu bolo, že naisto by sme skrachovali a ostala by nám len žobrácka palica, zdevastovaná krajina a slzy.
Toľko drobná analýza boľševikových slov. Aj ľutujem, že som ich počul, lebo zase mi stúpol tlak ako keby som si zarazil korkový štupeľ do aorty. Náš Gottwaldov vnuk by bol komunistický diktátor ako z učebnice. Toľká nostalgia, toľký smútok za bývalým režimom....
Nadávame na zlodejov, klamárov, chrapúňov. Zamyslel sa však niekto nad tým, kde sa vzali? Spomínate si, ako sa po revolúcii vyrojili hejná podvodníkov, tunelárov a bastardov, ktorí pod záštitou politických špičiek vypľundrovali Slovensko? Priatelia, oni sa nematerializovali z ničoho. To boli a sú deti komunistického režimu, také charaktery režim porodil a vychoval! Aj toto je úroda, ktorú dnes oberáme. Aj toto sme zdedili, aj toto je výsledok toho neľudského režimu.
Je šialené, aby po dvadsiatich rokoch stál na čele štátu človek, obhajujúci bývalý zverský režim, ktorému prejavy píše eštebák. Navyše, ak po troch rokoch vlády tejto komunistickej mafie je výsledok zrovnateľný z vyčíňaním tornáda piateho stupňa. Vo všetkých medzinárodných rebríčkoch a rejtingoch hrdo obsadzujeme posledné miesta, investori utekajú, armáda nezamestnaných rastie, štátna kasy vykradnutá, štát sa neustále zadlžuje, o medzinárodnej hanbe škoda hovoriť. To je robota šialenca posadnutého mocou a už definitívne utrhnutého od reality, nostalgicky spomínajúceho na komunizmus. Áno verím, že za starého režimu by to dotiahol na čestné miesto na prvomájovej tribúne a verím, že za tým mu musí byť sakra smutno. A verím, že by sa nijako netrápil tým, ak by na hranici strieľali vojaci ľudí, ktorí by chceli utiecť ako zajace. Verím, že by spal pokojným spánkom, aj keď by eštebáci mučili, bili a zatvárali nevinných.
Ja mu to nevyčítam, však on sa nikdy ani netajil tým, že zničí Slovensko. Verejne a priamo sabotoval odjakživa všetko, čo bolo dobré a prospešné. Zodpovednosť za dnešný stav nesieme my. Deti komunistického režimu, ktorý nám vymlel mozgy natoľko, že dobrovoľne si zvolíme komunistickú chamraď, dokonca takú, ktorá nemá ani štipku hanby v sebe a ktorá sa ani nepokúša tváriť inak! Je to smutné.
Už som prestal veriť. V normálny zdravý rozum. Jednoducho tohto parazita s hypnotickou schopnosťou oblbnúť národ sa zbavíme len veľmi ťažko. Nech urobí čokoľvek, obdivovateľov neubúda. To je hrozba, že sa ho zbavíme až vtedy, ak túto krajinu zdevastuje tak, ako kedysi jeho dnešný veľký kamarát, profesor intríg, s ktorým obcuje spoločne v koalícii. Inde by stačili naše škandály ne jedno storočie, u nás to zjavne žiadneho voliča boľševika netrápi.
Pred dvadsiatimi rokmi padol režim, ktorý vraždil vlastných ľudí. Vraždil zdravý rozum a slobodu. Zanechal nevyčísliteľné straty. Hmotné a aj v mysliach. Je to úžasné, že padol. Ale asi už zabúdame, ako vtedy bolo. Len aby sme si to nezopakovali.
