Pred tromi rokmi som prijala ponuku pracovať v strojárskej fabrike vo Francúzsku na manažérskej pozícii. Ešte som len otvorila dvere a už som mala nepriateľov. O dôvoch sa rozpisovať nebudem. Ich rozpoznanie nechám na fantáziu každého z Vás. Mala som jasne nadefinované ciele a samorejme sa očakávalo ze prinesiem výsledky. Vedela som, že francúzska kultúra je špecifická. Rozdiely v správaní a v charakteroch ľudí boli väčšie ako som očakávala. Moji noví kolegovia mi veľmi rýchlo vysvetlili, že Francúzsko nikdy nebolo pod nadvládou nikoho iného, nikdy nikoho nemuseli počúvať a poslúchať a že samozrejme nič na tom nebudú meniť ani teraz. Už žiaci v škole sú vedení k tomu že všetci sme si rovní, nikto je nie múdrejší a predurčený k tomu, aby rozkazoval iným. Liberté, égalité, fraternité (sloboda, rovnosť, bratstvo). Aplikácia štandardných pracovných postupov, ako je hierarchické riadenie, plánovanie a kontrola úloh, majú v tejto krajine vážne medzery. Keď som jeden deň zadala úlohu, na druhý deň została bez povšimnutia. Stále som si hovorila, že aj keď sú Francúzi hrdí ako chcú, zákony a pravidlá rešpektovať musia. Bolo len treba nájsť tú fintu ako na nich.
Pomocnú ruku mi podal coach, Francúz. Jeho úlohou bolo pomôcť mi s integráciou do francúzskej spoločnosti. Zo začiatku som naše stretnutia nenávidela. Boli sme ako z dvoch svetových pólov. Navždy si zapamätám jeho tvrdenie, že pre človeka sú najťažšie veci tie neznáme, ktoré robí prvý krát. Pochopila som že Francúzi fungujú ako naša Slnečná sústava. Každý z nich je superstar, ktorá sa pohybuje po svojej vlastnej dráhe, na ktorej si vezie celú pracovnú úlohu. Všetky dráhy sú nezávislé a sú rozmiestneného okolo jedného veľkého slnka, ktorým je riaditeľ celej fabriky. Keď sa dráhy pretnú a hviezdy sa zrazia, vypukne revolúcia.
Jediný spôsob, aby ľudia začali spolupracovať, je získať si ich dôveru. A toto je veľmi ťažká vec.
Dostala som niekoľko rád od coacha, ako nato. Prvým krokom bolo priblížiť sa čo najviac k ľuďom. V južanských kultúrach , a vo Francúzsku nevynímajúc , je veľmi dôležitý pozdrav. Pozdravom človeku prejavíte, že ste ho neprehliadli a že je pre Vás dôležitý. Francúzski muži sa zdravia podaním ruky, muži so ženami a ženy navzájom sa zdravia hlasným bozkom na obe líca „cmuk-cmuk”. Chvíľu mi trvalo, kým som si na tieto bozkávacie orgie zvykla. Najviac ich je ráno, keď všetci prídu do práce a vzájomne sa bozkávajú. Tento bozkavaci zvyk som ja nikdy nezakceptovala.
Jedna z viacerých rád o ktorej budem teraz písať bolo każdy deň si vyhradiť čas a len tak rozprávať s ľudmi o ich živote, záľubách a cieľoch. Cieľom týchto nezáväzných rozhovorov je odhaliť, čo je pre ľudí motivujúce.
Upravila som si preto svoj denný program a začala komunikovať. Po krátkom čase som zistila, že veľa Francúzov vo fabrike aktívne športuje. Pridala som sa k ním a spolu s nimi som začala chodiť do fitness.
Bol to neuveriteľný rozdiel. Odmeraní Francúzi vo fabrike sa vo fitness menili na pozorných a milých ľudí, ochotných pomôcť. Začali ma vnímať ako jednu z nich. Zistila som, ze sú veľmi súťaživí a súťažia radi. Neodporúčam však súťažiť vzájomne proti sebe. Lepšie je bojovať s nejakým fitness strojom (bežecký pás, zdvíhať činky, atď) a potom si iba porovnať dosiahnuté výsledky.
Francúzi radi a veľa rozprávajú. Najlepšie im to ide pri 7km pomalom behu.
Pri kolektívnych športoch je vždy dobrá nálada, ľudia sú uvoľnení, otvorení a ochotní zdieľať svoje myšlienky. Takto som aj ja dala príležitosť ľuďom, aby ma spoznali a pochopili moje správanie.
Vďaka športovaniu som si našla zopár spriaznených duší a mohla začať budovať vzťahy postavené na dôvere. Moje požiadavky na ľudí sa nezmenili. Sú rovnaké ako boli na začiatku. Teraz však viem ako a kedy ich komunikovať.
