Pondelky na slnku režiséra Fernanda Leóna de Aroanoau sú smutno-smiešnym obrázkom niekoľkých robotníkov, ktorí po zavratí lodeníc prišli o prácu. Každý má svoj vlastný osud, každý je iný, no v podstate sa dajú rozdeliť na tých, ktorí sa so situáciou (pomerne) úspešne vyrovnávajú, a na tých, ktorí zostávajú zaseknutí v pocite urazenej pýchy a chlapskej hrdosti. A tak síce každý pondelok nastupujú cestu na úrad práce, no pôsobia pasívnym dojmom ľudí, ktorí nedokážu urobiť nič, aby sa zo svojej situácie dokázali pozviechať.
Film Pondelky na slnku, ktorý pochádza z roku 2002, pripomína trochu britskú komédiu Donaha (Full Monty, 1997). Aj tu je skupina nezamestaných mužov a silná sociálna téma. Tá však nebráni, aby bol film predovšetkým vynikajúcou komédiou. Smiech cez slzy je vraj tým najlepším, pretože je najpravdivejším. Nie nadarmo sa v slogane filmu píše : Tento film nie je založneý na skutočnom príbehu. Je založený na tisíckach skutočných príbehov.
Kým však v spomínanom Donaha nachádzajú jej hrdinovia riešenie (aspoň pomyselné) v striptízovej show, ich španielski kolegovia žiadne východisko nájsť nevedia. Možno, že po ďalšom pondelku bude lepšie, ale ktovie….
Hereckému ansámblu jednoznačne kraľuje Javier Bardem (Hlas mora, 2004; Kým sa zotmie, 2000) ktorý je ako plešivejúci, bradatý a s nadváhou takmer na nepoznanie. Chytrák, „kecal“, hrdý chlap s príznakmi donchuanstva, ktorý chodí a hovorí ako malý boh. - aj taký je jeho hrdina. A ako divák som ho miloval.
Celkom oprávnene si za svoj výkon odniesol v roku 2003 medzi inými aj španielsku obdobu Oscarov – Goya (celkovo si film z ôsmich nominácii odniesol päť ocenení – vrátane ceny za najlepší film a najlepšiu réžiu) a tiež Európsku filmovú cenu za mužský herecký výkon.
Hodnotenie: ●●●●●
P.S.: Ak máte chuť a trochu času, zapojte sa ešte do 11.8. do malej ankety o najlepší film podľa čitateľov blogu. Stačí, ak napíšete 3 svoje naj filmy na adresu top20@post.sk . Výsledky zverejním v pondelok 14. augusta. Ďakujem.
