V poslednom čase sa akoby roztrhlo vrece s príbehmi známych ľudí, ktorí sa priznali k závislosti a opísali svoju kariéru alkoholika, či narkomana. Ako takéto spovede pomôžu súčasným alkoholikom či narkomanom v „najlepšom“ období ich závisláckej kariéry? Dajú im silu priznať si, že majú problém? Asi nie.... Tiež som sa dozvedel o Miklovi, že chlastá a chlastal som. Z médií som poznal aj príbeh Richarda Müllera a jeho mánio-depresívnej poruchy a predsa som nič nevidel!
Vôbec nechcem povedať, že je zbytočné spovedať sa a upozorniť na problém, mne len chýba niekoľko skutočností, ktoré sú dôležitejšie. PRIZNANIE. Kým si závislák sám neprizná, že je závislý nepomôže mu nikto! Poznajú to najlepšie spoluzávislí. Najbližšia rodina: manželky, priateľky, dcéry, synovia, rodičia... Nevedia nájsť tie správne argumenty, ktoré by presvedčili. Bezmocnosť, trápenie, slzy, hádky, tie najrôznorodnejšie emócie. Žiaľ, všetky sú synonymom smútku a sklamania. Závislosť neničí len jedného človeka! Aj to mi akosi v zverejnených spovediach chýbalo. Tá zákeráčka totiž zanechá stopy všade naokolo, len to „hlavná postava“ nevidí. A čo oko nevidí to srdce nebolí. Ja sám som bol na vrchole mojej „kariéry“ slepý a bezcitný. Precitol som až na liečbe. Tam som si spomenul na slzy, aj na krik a výčitky čo ich spúšťali. Súčasne s tým prišlo to čo je ďalšia vec, ktorá mi na stránkach novín, či v internetových rozhovoroch chýbala. Kedy sami sebe, dnes už „vyspovedaní“, priznali, že ich premohla? Čo ich „donútilo“ alebo presvedčilo? Aj keď štatisticky asi skôr to prvé... A prišlo potom aj rozhodnutie začať s ňou bojovať s cieľom vyhrať tento neľahký súboj? Dnes už ako úspešne abstinujúci závislák, s bipolárkou k tomu ako bonusom, sa snažím klásť otázky, ktoré ma práve ako závisláka napadajú. Mám na to ešte jeden dôvod. Mal som to šťastie, že sa mi „vyspovedal“ kamarát. A začal sa pýtať. Ako to je v nemocnici? Ako to tam prebieha? Ako si to zvládol? Ak sa teraz pýtate vy mňa v čom som mal mať šťastie, tak odpoveď je jednoduchá. V tom, že som mu mohol okrem toho ako sa približne závislosť dá liečiť mohol povedať niečo oveľa dôležitejšie! Mohol som sa podeliť o RADOSŤ. Mohol som mu, už z vlastnej skúsenosti, rozprávať o tom čo poznajú len abstinenti. Aké sú rána s čistou hlavou, aký je to pocit keď sa už ruky toľko netrasú, aké to je keď zrazu okolo seba vidíme veci, ktoré sme už prehliadali a svet je farebnejší. Navyše mnoho stretnutí s ľuďmi čo majú ten istý problém. A pritom žiadny z nich neporovnáva či ten jeho príbeh bol ťažší, zložitejší alebo akokoľvek iný. Všetci abstinenti sú si rovní.
To čo mi najviac chýba vo verejných spovediach známych ľudí, ktorých premohla závislosť je, že tí čo zvládli liečbu, nezabudli čo sa tam naučili, doliečujú, a držia sa pravidiel, žijú dnes život aký by im mnohí závideli. Tešia sa z maličkostí a každého ďalšieho čistého dňa. A podľa mňa hlavne s úplne novým pohľadom na svet okolo nich.
