Klára

V miestnosti sa ozýva džavot detí, všade je rušno, chlapci sa hrajú s autíčkami, dievčatá s bábikami. Niektoré z detí si vytvorili umelecké skupinky a objavujú farebný svet pasteliek. Každé z detí sa venuje nejakej aktivite. Len jeden roh v miestnosti ostáva bez pohybu, hoci je v ňom život.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)
Obrázok blogu

Malé, priam éterické dievčatko s blond vláskami sedí na malej drevenej stoličke a v náručí stíska handrového macíka. Stíska ho s takou silou, až kŕčom, ako keby cítilo ohrozenie, že by jej ho niekto mohol vziať. Jej pery nezachytávajú úsmev, jej malý svet ako keby nebol súčasťou toho v ktorom žije, s akousi letargiou sleduje hrajúce sa deti a netúži pripojiť sa k nim.

„Deti ideme desiatovať!“

Ozve sa vychovávateľkin hlas. Nastal šum, niektoré s výskaním utekajú k malým dreveným stolčekom, niektoré nechcú počuť , že nastala zmena a stále sa venujú hraniu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dievčatko sa zosunulo z drevenej stoličky a objímajúc stále svojho macíka podišlo ku stolu, natiahlo sa za chlebíkom s mrkvovou nátierkou a s macíkom na kolenách ho celý zjedlo. Napilo sa čaju a čakalo na ďalšie pokyny dospelej osoby.

Poslušná, vychovaná k akejsi disciplíne, neproblematická, dokonalá...

Keby vedľa v miestnosti nebol jej rodný list a posteľ do ktorej si každý večer ľahla, možno by okolie aj zabudlo, že existuje.

Nikdy veľa nerozprávala, ostatné dievčatká sa s ňou nehrávali, nezvykla javiť záujem a ak ju pedagogička posunula k ostatným deťom nech sa pripojí, iba ticho hľadela a skladala riadiky pre bábiky, či im prezliekala šaty. Jej stálym miestom kde zvykla tráviť voľný čas bol kút na konci miestnosti. Možno múry domu, ktoré sa spájali a mala ich za sebou jej dodávali akúsi istotu, jej pozícia bola dobrá, videla čo sa deje a zároveň za ňou sa už nemohlo diať nič.

SkryťVypnúť reklamu

Odrazu niekto zaklopal na dvere. Vychovávateľka vstala od hlúčika detí, ktorým práve čítala rozprávku a podišla k dverám. Tie keď sa otvorili, na prahu uvítali manželský pár.

Mladá žena v šifónových romantických šatách s jemnými zvlnenými vlasmi a milým úsmevom sa pozdravila s pani a podali si ruky. Vysoký muž s tmavými vlasmi v modrej košeli si preložil asi päť plných veľkých igelitiek do druhej ruky, aby sa mohol predstaviť tiež.

„Nech sa páči, poďte ďalej a gestom rúk ich pani popohnala vstúpiť do miestnosti“

„Deti ešte desiatujú, keď dojedia, potom Vám ich predstavím“

„Zatiaľ si sadnite tu a môžeme sa porozprávať o tom, o čom sme spolu už telefonovali“

SkryťVypnúť reklamu

Navzájom sa všetci traja rozprávaju, nie však dlho. Deti si všimli nové osoby a postupne opúšťajú svoje stoličky a utekajú so záujmom k nim. Sú zvedavé a milión detských otázok zasype mladý pár.

„Ahoj, ja som Adam a mám toooľko rôčkov“ V tej chvíli malý chlapček s modrými očami púšťa na zem autíčko a ukazuje koľko rokov má. „A jááá som Alžbetka a moja bábika sa vola Gina, pekné meno som jej vymyslela?“ pýta sa nedočkavo malá krásna bacuľka v baletkovskej sukničke. Ďalší chlapček plače, že sa nevie dostať cez zástup detí k ujovi a tete.

„Deti kľud!“ vyzve ich vychovávateľka a pokračuje:

„Ujo s tetou sa prišli na Vás pozrieť ako sa máte“

SkryťVypnúť reklamu

„Doniesli sme Vám hračky, dúfam, že sa Vám budú páčiť“ povedal muž a postavil sa.

Vzal do rúk prvú igelitovú tašku a postupne začal vyťahovať poklady detského sveta. Deti so zreničkami naširoko roztvorenými od prekvapenia a radosti obkolesili muža a ich malé detské rúčky chceli aspoň jednu hračku uchopiť. Žene svietili oči spolu s nimi a tá detská radosť ju napĺňala.

Vychovávateľka sa cez ten šťastný chaos snažila naďalej komunikovať s párom. Popisovala jednotlivé deti, z akých rodín pochádzajú a prečo sa dostali do tohto zariadenia s názvom detský domov. Deti sa pomaly rozpŕchli po miestnosti a skúšali nové hračky. Celá miestnosť ešte viac ožila. Bolo tam príjemne.

Mladá žena sa prechádzala pomedzi deti a prihovárala sa im. Zrazu sa jej oči stretli s veľkými hnedými očami a ledabolo ostrihanou blond ofinou, ktoré na ňu pozerali z rohu miestnosti. Nespúšťali pohľad zo ženy a charizmaticky hypnotizovali každý jej krok, nenásilne, nechtiac, čakali čo sa bude diať. Žena podišla k dievčatku, sklonila sa ku nej a opýtala sa:

„Ahoj, prezradíš mi svoje meno? Určite je rovnaké krásne ako Ty“ ja som Eva a chytila dievčatko za ruku. Dievčatko ruku rýchlo stiahlo, nemohla ju pustiť, podať žene, malo v ňom obľúbeného macíka.

Mladá žena sa zľakla, nechcela dievčatko vyľakať. Nastalo chvíľkové ticho. Žena sa snažila situáciu napraviť a opýtala sa: „Ako sa volá Tvoj macko?“

Dievčatko sklopilo pohľad smerom k nemu, napravilo mu mašličku okolo krku a odpovedalo:

„ Kiko“ a dodalo: „ Mám ho rada...veľmi“

„Je krásny odpovedala žena“ a ako Ťa volá Kiko?“ snažiac sa dozvedieť meno dievčatka

„Mama“...volá ma mama...

V žene sa niečo zlomilo. Pozerala do sklopených oči dievčatka a z toho malého telíčka odrazu cítila toľko lásky, že by s ňou hádam mohla zásobiť celý svet.

„Kiko je šťastný macko, že má Teba“ povedala žena a pohladila dievčatko po blond vláskoch. Už sa neodtiahla, o seba sa nebála, život jej macíka jej bol cennejší ako ten jej“.

„A Ty sa ako voláš?“ opýtala sa žena

„Ja som...Klára“ odpovedalo dievčatko

„Klára...vedela som, že budeš mať krásne meno, máš rada zmrzlinu?“

„Áno, s babkou som zvykla chodiť...na jahodovú“

„Áno? A kedy si bola naposledy?“

„Neviem teta, dávno, nepamätám si už, iba si pamätám, že jedného dňa mi babku vzali, spiacu ju odniesli preč nejakí ujovia“ odvtedy som nebola, ostal mi len Kiko, ona mi ho ušila, pohladká opäť macíka a pritúli si ho.

Prvý krát videla žena bolesť bez sĺz, to dieťa toľko zažilo, babku úplne nestratilo len vďaka plyšovému macíkovi, ktorého mu s láskou ušila.

Žena vtedy veľa vecí pochopila, už sa nepotrebovala rozhodnúť, Klára rozhodla za ňu...

Od tejto chvíle ubehli dva roky.

Veselé dievčatko sa zapiera nohami o hojdačku a hojdá sa vysoko, je v nej energia, chuť do života, zabudlo na roh miestnosti, ktoré ju chránilo nejaký čas. So šteklením v bruchu výska, keď v jednu chvíľu sa odtrhne mašlička z jej macíka, ktorého má na kolenách. Dievčatko sa zarazí, zastaví hojdačku a zakričí:

„Mamkááá, zašiješ Kikovi mašličku?“

„Áno Klárka, samozrejme zašijem“ a pohladká ich oboch, dievčatko po blond vláskoch a medvedíka po handrovej hlávke.

Zuzana Kalafusova

Zuzana Kalafusova

Bloger 
  • Počet článkov:  19
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zuzana s vnútrom filozofa a miliónmi myšlienok Zoznam autorových rubrík:  ÚvahyPoéziaPrózaCo zivot dalSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
SkryťZatvoriť reklamu