Zuzana s vnútrom filozofa a miliónmi myšlienok Zoznam autorových rubrík: Úvahy, Poézia, Próza, Co zivot dal, Súkromné, Nezaradené
Konečne sa ozýva jar, síce ešte pofukuje nepríjemný severák, ale aspoň slnko dalo vedieť o svojej existencii. Kráčam so Samkom po chodníku a rozmýšľam, kam sa pôjdeme na chvíľu pohrať, kým nepríde babka s ktorou sa máme stretnúť. „Kam ideme mamka?“ „Hm...na ihrisko k fontáne, chceš?“ „Áno, áno, chcem!“ vykríkol radostne Samko A tak kráčame k fontáne s ihriskom, kde som prežila svoje detstvo.
Otvorila som oči, telo už vnímalo svetlo slnka, ktoré sa prebíjalo cez veľký, dlhý záves obviazaný širokou stuhou. Vstávam z postele a cítim eufóriu, som naplnená endorfínmi, bola tu včera, je tu dnes a je jej toľko, že tu bude aj zajtra. Zrazu sa mi vyčistila myseľ, tisíce bežných problémov prestalo existovať, jednoducho nie sú, vyparili sa, stratili, aspoň pre túto chvíľu, tento čas, možno aj zajtrajší, snáď...
Cítim z ľudí energie, k tým s pozitívnou sa rada približujem, dokážu človeku spríjemniť deň už len tým, že sú, niekedy stačí tak málo a vlnu tej dobrej môžete zachytiť a potom poslať s úsmevom ďalej.
Chytila ma taká teroristická myšlienka, že by to chcelo jednu bombu na jedno menšie nákupné stredisko na našom sídlisku, alebo, aby to nevyznelo nejako drasticko – násilnícky, aspoň čarovnú paličku (čo ozaj čaruje) ktorou by som tri krát šľahla a vyparilo by sa.
Najvyššia budova v meste, so stovkami okien, a my smerujeme k nej. Nie nejde o hotel, aj keď v tej budove prežijeme pár dní. Teda hneď vedľa nej v detskej časti nemocnice.
Stojím pri hrncoch, digestor stojí vyčerpane so mnou a ani jeden z nás už nevládze. V subtropických dňoch som si povedala, že vymením moje ruky vo varení za niečie cudzie. Hneď na druhý deň som sa vybrala do reštaurácie na našom sídlisku. Moderný dizajn na stenách, ktorý znázorňoval výškové budovy nočného veľkomesta a štýlové stoličky vo vášnivej farbe evokovali „chic“ reštauráciu dnešnej doby. Dojem upevňoval tzv. keltský pult s lesklou čiernou jemne metalízovou pracovnou doskou. Uvelebila, resp. prilepila som sa na koženkovú stoličku a čakala na kulinársky zázrak.
Stále ich je menej, resp. ľudia vo veľkých mestách majú čim ďalej menej možností ich nájsť. To obrovské stredisko s veľkým nápisom, lesklou šmykľavou podlahou, eskalátorom a bielym neónom s pomaly bezhraničnou ponukou fast food jedál Vám energiu nevytvorí. Keď sa budíte unavení aj napriek spánku a Váš deň prevažne tvorí kľučkovanie v spleti betónových domov, rýchlo jazdiacich áut, drnčiacich autobusov so sivým kúdolom prachu, začnete automaticky pociťovať akúsi nepohodu, ktorú nezaženie ani večerné posedenie vo Vašom obľúbenom podniku.
Niekedy Vás dojmú fotky na stránkach modných fotografov, kde vidíte budúce mamičky s červenou stuhou okolo brucha, šťastné, pózuju a Vy zatúžite byť v tom opäť, alebo po prvý raz v tom. Len si vybavte tie svoje zážitky ako to bolo a tie co sa na to chystáte ako na svoju životnú premiéru berte to stýlom "Ja to určite budem prežívať inak“ :)
Vždy ma to rozveselí, keď ho opať vidím, mám ho svojim spôsobom rada. Pár krát som ho uvidela a mám obraz jeho života na tácke. Áno, našla som Johnyho Brava a to som si myslela, že existuje len v animovanej rozprávke. Mýlila som sa, Johny Bravo existuje! Alebo aspoň jeho dosť podobné reálne dvojča.
Pred obchodným centrom postáva chlapík, ma robustnú postavu, trochu dlhšie vlasy a pripomína mi Pavarottiho. Hoci už jarné slnko dávno predbehlo zimu a ľudia vymenili kabáty za tričká, on nie. Na sebe ma károvaný hrubý zimný kabát a pod ním očividne niekoľko ďaľších kusov šiat. Tento človek je ako slimák, nesie si svoj dom so sebou, resp. to čo by v tom byte mal. Postáva, alebo túla sa s pohľadom sklopeným do zeme, nežobre, nepýta nič, len ticho žije svoj život. Neviem prečo, ale javí sa mi ako vzdelaný muž, ktorého zmenil nejaká tragédia, alebo vlastná chyba, ktorej si je vedomý. Videla som ho už viackát, nikdy nebol opitý, nikdy nevymahával peniaze, neprosil sa ľuďom, je iný ako ostatní. Vždy ho so záujmom sledujem. Som v tej chvíli ešte len pubertiačka a vravím si, že keby som bola bohatá, dala by som mu bývanie a v ňom vešiak kde by si ten kabát odložil. Cítim z neho uzmierenie s osudom, necítim strach, cítím rezignovanie a kúsok zvyšného ega, ktoré mu nedovolí žobrať. Je to bezdomovec, ale nonšalantný, príjemný, neobťažujúci, ma niečo ako sa vravi do seba.
"Musím Ti povedať smutnú správu", zaznel mamin hlas v telefóne. Nemám rada takéto vety, ktoré obsahujú pár slov a najmä nie slovo smutná a správa. Môj dych sa skrátil a srdce sa mi rozbúšilo. Mama pokračovala, "Zomrel Ti otec". Správny "scénar" by mal byť taký, že po najhoršej správe sa dieťa milujúceho rodiča rozplače a jeho srdce spolu s ním. Človek má pocit, že mu niekto ukradol zážitky, smiech, spoločný život a všetko krásne čo s dotyčným prežil, je to všetko zrazu priamo vytrhnuté zo srdca. Mňa však bolelo niečo iné. Bolelo ma to, že nemám dôvod plakať kvôli týmto veciam, bolelo ma, že túto časť lásky som neprežila, že si nepamatám pohladenie, jašenie a najma slová ľúbim Ťa z otcových úst a čo je najhoršie, že už ani jediná šanca na nápravu neostala. Nedal mi ju, nedala som mu ju...nedali sme si ju navzájom. Vyberám si čierne oblečenie zo skrine a cítim úzkosť, prišla aj bolesť, zmiešané pocity. Keby som len vedela, čo si mám myslieť, čo je normálne si myslieť v situácii v akej sa nachádzam, kto mi to teraz povie?
Máme s mužom taký rituál, že keď prídeme k mojej mame, alebo k svokrovcom, čítame bulvárne noviny. Vždy nás čaká kopec zozbieraného papiera s "hot" informáciami. Stále viac a viac si uvedomujem, že euro mince postrádajú hodnotu, akú majú tieto časopisy, máme síce jeden cent, ale nižsia hodnota už nie je, vlastne mali by byť ako letáky zdarma. Listujem, nič, nič..."Aha Mamba!" v sexi koženom overale. Zo začiatku moje čítanie pri pohľade na túto známu tvar, predbehla myšlienka, že oznamujú jej účasť v nejakej novej vysoko rozpočtovej reality show, alebo čo. Mýlila som sa, bulvár riešil jej lak na nohách, vraj ma zošúchaný. Na fotke vidno Mambine prsty na nohách "zozoomované" 150 krát a červený lak na nich, k tomu ich skvelý postreh. Ďalej je rozvinutá mini monológová debatka, ako si to dovolila vyjsť na ulicu takto "zanedbaná", automaticky študujem fotku. Asi zájdem k očnému, lebo žiadnu módnu katastrofu nevidím, možno chýba štvrtina z milimetra po bokoch pravého nechta, ale keďže lupu doma nemám, tak nič...musím sa uspokojiť s ich neuveriteľným postrehom. V zápätí si uvedomím, že som rada, že nie som "celebrita", už pár dní mam na nechtoch zvyšky zeleného laku,
Kráčam už po ani neviem koľký krát do škôlky, žijem vo veľkom meste, kde by dostatok škôlok v mieste bydliska nemal byť problém, ale je. Každý deň sa ja a moje dieťa nachodíme kilometre, kým sa dostaneme do cieľa. Je síce pravda, že problémy s postavou nemám a vlastne ušetrím za Zumbu, ale predsa, niekedy by sa celkom zišlo, keby sme tú dlhú cestu mohli oželieť. Našťastie máme skvelého tatíka, ktorý každé ráno naše milované dieťa do škôlky zavezie autom a kým auto bolo v oprave poctivo nachodil raňajšie kilometre s ním, vyložil si ho za hlavu a frčali, poobede z časového hľadiska je to už na mne. Všetko by bolo fajn, až kým netreba riešiť horúčavy, silné dažde, alebo mrazy, nehovoriac o tom, že to chcelo celkom tréning, aby 3 ročné dieťa zvládalo dlhšiu cestu, ale aspoň máme doma malého turistu :) Vráťme sa však niekde na začiatok. Je jar a podľa oficiálnych termínov sa podávajú prihlášky do škôlok. Veselo s optimizmom vykročím do škôlky na rovnakej ulici, kde bývame, zaklopem, otvorím dvere a prednesiem svoju požiadavku a...dostávam odpoveď v znení: "Kde ste boli doteraz?" teda poriadne šokovaná apelujem na oznam vyveseny na dverách s oficiálnymi termínmi kedy sa prihlášky
Ó internet, moja vecna inspiracia a FB...zase FB, v posledných dnoch ma zaujala akasi sutaz (zdoraznujem akasi, lebo vyhra nie je ziadna) cize preteky o nic, vznikli skupinky s nazvami Najkrajsie Slovenky, Najsexi dievca na svete, Najbrutus zena leta a cojaviem ake este su tam registrovane... Naj..xyz, po kliknuti na galeriu, sa na vas doslova vyvali mnozstvo fotiek, nic by na tom nebolo cudne, vsak zeny odjakziva chcu pocut, ze su nadherne, ale...gro fotiek je šokujuco v krkolomných pozach, tu Martinka z Vysnej, ci Niznej onej ma zostavene nozicky do pismenka x (lebo nieco podobne bolo v modnom editoriale posledneho cisla Cosmopolitanu) vlasy týrané peroxidom su starostlivo vyhladene a najhlavnejsia vec, pery naspulene, pri zbeznej myslienkovej statistike, zistite, ze 95 dievcat zo 100 podlahlo špuliacej manii (kto toto zaviedol???) ruky najdete tesne pod prsiami (robia plnsi dekolt) a vacsinou maju na sebe nohavicky (tie co maju bohatsich rodicov zn. Victoria Secret, ostatne Victoria Huang-tai) pekne mlade baby v sialených pozach, keby len to...na zaver, alebo na zaciatok? stvrtina az polovica fotky obsahuje žiaru velkej intenzity, byt niekde v predminulých storociach, su
Facebook uz tu nejaky ten cas medzi nami je, in je byt prepojeny nielen s frajerkou, manzelkou ( z izby do izby) ale aj so zamestnavatelom (pozor na statusy typu zase ma ten deb..l v robote vytocil) ale aj s babkou (vynechat diskusiu o horucom postelovom žure, co skoncil nad ranom) Clovek si casom uvedomi, že spajanie socialnych vazieb, moze mat aj opacny ucinok (fotky s Hanou na damskej jazde, kým Jula pozvana nebola a prave je na online chate a posiela vam vycitave otazniky) v podstate si clovek uvedomi, ze "fejsbuk" je celkom stresove prostredie, stres z neho je priamo umerny poctu priatelov, cize cim viac priatelov, tým vacsi stres, najhorsia online kombinacia je mama, otec, manzel(ka) milenec (nka), ex partneri, zamestnavatel, kolegyne, kamoska numero uno a potom ta druha, (stav prvá, druhá sa mení podla situacie) odporucam mat prazdnu stranku, alebo sa stat len voyerom, aby ste mali prehlad co robia tí druhí (tento fenomen uz cim dalej, tým viac zacina byt preferovany, o n) horsie to maju "tlčhuby" ktore maju neustále nutkanie, zverejnit každý svoj myšlienkový pochod do statusu, vtedy mozu vznit rozne neprijemne, konspiracne teorie, ktore sa zrodia v hlavach pridanych
