Cestou do kuchyne vnímam vôňu čistoty, všetko má v sebe arómu niečoho nového, ako keď si kúpite novú knihu, otvoríte ju a zacítite úžasnú vôňu papiera. Fascinuje ma vôňa kníh, rada ovoniavam knihy. Od čistého listu človek veľa čaká, ako od príbehu v nej, nech znie prvá veta akokoľvek, vždy máte pred sebou ešte ďalších tisíc od ktorých očakávate zážitok.
Zrazu som takú knihu mala pred sebou, je nová, vonia, ale jej strany sú prázdne, aj keď príbeh, ktorým bude naplnená, bude patriť mne.
Všetko je nové, nové pocity, nová radosť, nová kuchynská linka, cyklámenovo-fialová v našom dome. Už ju nechodím obzerať každý týždeň do obchodného domu, už nemá prívlastok - cudzia, už sa jej nedotýkajú desiatky ľudí, už má prívlastok moja- naša...
S radosťou prejdem okolo nej, pričom sa jej zľahka dotýkam rukou. Prechádzam do priestrannej obývačky a sadám si na veľkú sedačku a už ma nerozptyľujú dotieravé myšlienky, kde mám xy vec odložiť , už nebehám nervózne s metrom v ruke, či sa tu skriňa zmestí, už sa nebojím lavíny naskladaných vecí na chodbe, ktorá po nociach záhadne a strašidelne praská a ja sa budím na to, či sa nezosype. Ani nepočítam roky, koľko ešte môjmu dieťaťu vydrží postieľka v ktorej spí kým nevyrastie. Nepočítam ani roky koľko bude mať kým splatíme tridsať ročnú hypotéku a vízia dôchodkyne, ktorá ukladá poslednú otrasne vysokú splátku do banky zmizla.
Všetko má svoje miesto, cítim slobodu, akú som už dlho necítila, slobodu v tomto hmotnom svete, bez ktorej sa žije ťažšie.
Opäť sa vraciam do mojej cyklámenovej kuchyne, aby som naliala čerstvú ovocnú šťavu do detských pohárov, ukladám ich jeden po druhom na tácku a odnášam do našej záhrady, kde na krásnom drevenom ihrisku sa hrá môj syn so susedovými deťmi.
Je šťastný, veľmi šťastný, cítiť to z každého jeho pohybu, výskotu, detských žiarivých očiek. Nekazím mu hru vetou, ideme domov. Je doma, všetko je jeho, drevený domček, pieskovisko aj ten biely ovčiarsky psík s ktorým sú nerozluční kamaráti.
Keď rozdám deťom ovocnú energiu v pohároch, zamierim do našej garáže, kde si môj muž upravuje svoje autíčko, jeho milované, staré autíčko, dnes už retro dopravný prostriedok, ktorého sa ani teraz nevzdal, inovuje ho podľa svojich predstáv a jeho hobby je dostatočne naplnené.
Vchádzam do obývačky, beriem do rúk notebook a pozerám víkendové lety do Paríža, idem si splniť sen, taký obyčajný, môj, niekto povie nepotrebný, ale sny sú úžasné bohatstvo, nikto vám nemôže prikázať o čom môžete a nemôžete snívať, nikto vám nemôže nanútiť akú destináciu si máte vybrať na dovolenku, ani čo si máte kúpiť. Všetko je len na vás a keď môžete urobte to, život je aj o malých naplnených radostiach, snoch, popri tých všetkých problémoch, ktorým sa zrejme nikto z nás ľudí nevyhne. Žijeme na Zemi, máme hmotné telo, každý deň berieme do rúk hmotnú lyžičku a jeme hmotné jedlo, bez ktorého by sme zomreli, večer si ľahneme to hmotnej postele, ktorá nám prináša spánok a v mrazoch nás hmotne chráni proti omrzlinám a zime.
„ĽUTUJEME, NEVYHRALI STE“
malý papierik s tými dvomi nepeknými slovami opäť raz vypadol z prístroja za okienkom. Beriem ho a zahadzujem do koša, ktorý je už tak plný, že niekoľko ďalších, rovnakých papierikov sa ledabolo povaľuje v jeho bezprostrednej blízkosti. Stovky ďalších, zmarených snov skončilo popri tých dvoch slovách v koši. Keby bola nádej a očakávanie hmotné, museli by zamestnať ďalšiu upratovačku navyše, aby ich odpratávala.
Otvárame dvere našej bytovky a v malej kuchynke si sadáme za malý stôl. Mlčky nalievam ovocný čaj do pohárov. Po chvíli sa jeho vôňa rozľahne do každého kútu malého bytu. Usmejem sa na muža, na stole leží nový papierik s podanými číslami, nová nádej, vznikol nový priestor na naše sny.
Nikdy nás to neprestalo baviť, stále pred očakávaným novým ťahom, takto snívame pri voňavom čaji. Navzájom si rozprávame naše sny a túžby a spájame ich dokopy. V predstavách už dávno existuje náš dom, naša záhrada, náš pes, naša Dolce Vita...
Pozerám na muža a vravím mu, že asi nikdy nevyhráme, lebo sme už vyhrali dávno, máme jeden druhého a zrejme život na zemi je ako jin - jang, rovnováha dobrého a zlého a ja by som nikdy v živote nevymenila lásku za bohatstvo, keby som mala na výber, raz som ju už uprednostnila popri žiari týchto hmotných snov. Vedela som, že podstata človeka vždy túži v prvom rade po láske a keď ju má, potom túži po tých veciach ostatných, bez lásky aj radosť z hmotných vecí má falošný kabát.
Nikdy sa nebojte snívať, sny sú našou nádejou a možno aj základným kameňom pre ich splnenie.
Hlavne byt zdraví, aby si ich človek mohol splniť.
„Nevyhrali sme“
„Nevadí, budem spisovateľka a ten dom bude“ žmurknem na muža a rozosmejem sa
Navzájom sa usmejeme s mužom na seba a tešíme sa z našej dolce vity dnes..pre túto chvíľu...aj zajtra snáď...
