Za bránami detskej nemocnice

Najvyššia budova v meste, so stovkami okien, a my smerujeme k nej. Nie nejde o hotel, aj keď v tej budove prežijeme pár dní. Teda hneď vedľa nej v detskej časti nemocnice.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)

Tento rok už druhý krát. Tento rok už druhý krát vyslovujeme toľko obávané slovo nemocnica. Tento rok už druhý krát plač nášho dieťaťa, ktorému je zima, keď si ľahá na veľký stôl na rtg, keď plače pri vete z doktorkiných úst: „Odporúčame hospitalizáciu“ Opäť pár dní v škôlke a ta istá diagnóza: Zápal priedušiek s problematickým dýchaním. História sa opakuje, len oddelenie je iné, prívetivejšie, väčšie, dokonca mám aj normálnu stoličku na sedenie a do miestnosti netreba ísť otočený bokom aby sa tam dalo dostať. Dieťa si môže púšťať autíčka a nie je okrikované, že nesmie behať, už to nie je tá úbohosť ako na začiatku roka na are, keď pre nedostatok miesta si bolo treba vytrpieť svoje.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tak kráčame oproti injekciám, odberom krvi, liekom, opäť pripravení to všetko absolvovať. Zúfalá kráčam so svojim dieťaťom a ešte netuším, že aj tento negatívny zážitok nás posunie vpred a možno aj mňa niečo naučí, alebo aspoň budem môcť niekomu urobiť aspoň malú radosť.

Po niekoľko minútovom boji, keď bolo treba odobrať tri ampulky krvi a pre tie boľavé injekcie sme syna museli držať tri ženy, si začal kresliť.

Vybral si mačičku na vymaľovanie, odrazu zobral žltú fixku a nakreslil k mačičke slniečko, potom zdvihol hlávku od svojho diela, pozrel sa na mňa a povedal:

„Mamka nakreslil som mačičke slniečko, aby bola šťastná“ Usmiala som sa, zdalo sa mi to v tej chvíli tak úžasné a krásne, že ho napadla taká bonusová vec. Nevymaľoval automaticky maľovanku, ale dal obrázku aj niečo zo seba, svojich emócií, trošku tepla tomu papieru. Bola som v tej chvíli na neho hrdá ako statočne sedel na starej detskej kovovej postieľke a svoju boliestku už nechal odplávať.

SkryťVypnúť reklamu

Dýchanie po podaní liečiv sa zlepšilo, za malú chvíľu som mala opäť skoro zdravé dieťa. Môj syn je z tých akčnejších, neposedných, takže nastala toľko obávaná situácia, keď začal zliezať z postele, že si chce pobehať. Už som videla tie namosúrené tváre sestier, že má trojročné dieťa ležať a jeho rumázgajúci rev, že on nechcééé a moje nervy v kýbli. No tento krát sme mali šťastie všetci. Sestričky a doktorky a ostatný personál, že boli milé a deťom ponechali slobodu, môj synček, že sa mohol hrať a nebol deptaný štyrmi bielymi stenami a jednou kovovou posteľou a ja, že som nemusela používať dookola slovné spojenie – nie nemôžeš!, alebo – toto nerob!

SkryťVypnúť reklamu

„Trííí, dvááá, jedééén, štáááárt“......vžúúúúúúúúúm

Samo sa rozbehol rýchlosťou blesku po naleštenej gumovej dlážke. Všimla si ho pani upratovačka.

„Nechceš pozerať rozprávku?“ opýtala sa ho.

„Áno chcem“ pritakal Samko

Ukázala mu miestnosť, vkročili sme do nej, na skrinke stál obrovský lcd televízor a v ňom práve prebiehala Kung Fu Panda. No super, pomyslela som si a teda nejaké tie malé balvany zo mňa opadli. Moje dieťa má čo robiť. Keby len televízor! Ale aj koberec a hračky! Veľa hračiek! A kocky! A autíčka! Hurááá, tešil sa Samko a ja tiež.

Ako tak skladal stavebnicu, načiahla sa za kockou akási malá rúčka. Pozerám na osôbku tej malej rúčky, nevidím jej do tváre, zahaľujú ju hnedé husté vlásky. Vidím len o asi o tri čísla väčšie papučky a obuté naopak. Zrazu ta osôbka zatrasie hlávkou, aby neposlušné vlásky odhrnula.

SkryťVypnúť reklamu

Odrazu vidím len malé plné pery a nádherný úsmev s ešte krajšími zúbkami. Za závojom vláskov sa objavila malá dievčenská tvárička, ten úsmev bol úplne odzbrojujúci, jednoducho dostal ma. V tej chvíli som si pomyslela, že som našla svoju „Kláru“ z môjho predchádzajúceho článku.

Malé rómske dievčatko s vývojou vadou, s lajstrom vyšetrení, čakajúce na vážnu operáciu. Ja, Samko a ona a jej mama? Nie, nevidím ju nikde, na koberci sme len my traja, v tej chvíli to nevadí, nie je jej smutno.

Dievčatko je nielen krásne, ale aj dobré, milé, poslušné. Často chodilo do našej izby, obzeralo si Samkove hračky, chutili jej naše sladkosti. Stále sa na mňa usmievalo a ja som jej ten úsmev mala veľmi rada. Zvykla si na nás veľmi rýchlo, už sa od nás nepohla. Už sme tam neboli dvaja, ale traja.

Zavolala som manželovi nech sa staví pred návštevou v obchode a kúpi sponky a hrebeň. Dievčatko si opäť odhrnulo vlásky a usmialo sa, zbožňovala som ten úsmev.

„Môžem Ťa učesať?“ opýtala som sa jej.

„Áno, áno“, milo sa vyškerila na mňa“

Vzala som hrebeň a začala česať detské vlásky, s ružovými a belasými sponkami vyzerala ako bábika, ako tie malé dievčatká z amerických súťaží krásy, ibaže ona nepotrebovala rúž ani mascaru, ani ružové princess šaty a ani ju s hrdosťou v očiach nečesala jej mama, ale úplne cudzia teta.

O chvíľu jej už nezbedné vlásky nezakrývali krásne veľké hnedé oči, vybehla s radosťou z miestnosti a ukazovala na ozdobenú hlávku sestričkám. „Jéj aká si krásna“, híkali od úžasu sestričky. Všetci sa tešili a najmä dievčatko.

Ráno som sa stavila v malom obchodíku v nemocnici, Samkovi som kúpila do jeho nekonečnej zbierky policajné auto s húkačkou a dievčatku prstienky, kúpila som dva a to som ešte netušila, že jeden stratí, ako dobre, že som vzala dva.

Samko sa z nového autíčka veľmi tešil, boli sme v herni, keď s plačom vbehlo do herne dievčatko a vletelo mi s plačom do náručia.

„Čo sa stalo Silvinka?“

„Bolí, bolí“ a dievčatko si trie nožičku, pohladkala som ju po vláskoch a podala jej prstienok. Detské očká sa rozžiarili. Chvíľu pozerala na prsteň, ale nevzala si ho. Ponúkla som jej ho opäť, nesmelo sa ma opýtala: „Moje?“

„Áno tvoj“ bolo vidno na dievčatku, že nie je zvyknutá na darčeky, malé radosti, bolo jej to neprirodzené, nevedela či tú svoju malú radosť môže prežiť, či je ozaj jej.

Na druhý deň sedelo dievčatko na lavičke na konci chodby, nebolo samé, s pani čo ju mala na kolenách ju spájala náramná podoba, prišla jej mama. Dievčatko plakalo a doktorka jej mame dávala otázky ohľadom plánovanej operácie. Mladá rómka o chvíľu odišla a cestou plakala, Silvinka chvíľu tiež, chcela ísť domov, nech sú už rodinné podmienky akékoľvek, doma, je doma. Všimla som si, že nemá prsteň, nešťastná ho všade hľadala, no nenašla, bol jej väčší, asi jej pri prechádzke spadol. Vytiahla som druhý.

„Motýlikový už nie je, ale mám s podkovičkou, takou pre šťastie“, dievčatko s radosťou vykríklo:

„Tu jééé“ Prebolelo, aspoň na chvíľku kým mama nepríde opäť.

Pýtala som sa jej či jej je smutno za mamkou, povedala, že už je dobre, že už nie.

Samkovi sa stal výrazne zlepšil, balili sme sa domov. Pred odchodom sme ešte išli za Silvinkou, sestričky ju už dali do postieľky. Samko jej dal gofri (wafle) a koláčiky a ja som si ju na pamiatku odfotila mobilom, aspoň fotka mi bude pripomínať jej úsmev.

Zisťovala som si odkiaľ je, ale je žiaľ z iného mesta...myslela som, že ju pár krát do mesiaca vezmem na zmrzlinu, či ku nám domov. (ak by rodičia súhlasili) Ale však má rodinu, mamu, otca, domov, nie je z domova, nemám právo a ešte býva ďaleko...dúfam, že sa operácia podarí a v živote bude šťastná.

Našťastie sme neboli v nemocnici dlho, naučila som sa napríklad vyrábať tampóny z vaty :), keď som pomáhala praktikantom (bola s nimi celkom sranda) a dala som, aspoň dúfam, taký malý dôvod na úsmev neznámemu dievčatku.

Zuzana Kalafusova

Zuzana Kalafusova

Bloger 
  • Počet článkov:  19
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zuzana s vnútrom filozofa a miliónmi myšlienok Zoznam autorových rubrík:  ÚvahyPoéziaPrózaCo zivot dalSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
SkryťZatvoriť reklamu