
„Mamka to čo je?“ opýtal sa Samko, keď sme kráčali popri zhrdzavených rúrach, špinavom dne, zahádzanom zhnitými listami ešte z jesene a nejakými odpadkami. Zastavila som sa a uprene som pozerala na toto mŕtve dielo.
„Fontána...teda kedysi to bola fontána“
„Toto?“ prekvapivo odpovedal Samko
„Áno toto“
v tej chvíli sa mi vynorili spomienky hlasu fontány, ktorá spríjemňovala ľuďom deň, hlasné radostné výkriky naháňajúcich sa detí okolo a starčekov na lavičkách, ktorí si užívali pekné prostredie so slnkom v pätách. Ihrisko a jeho okolie pri fontáne bolo plné ľudí a pieskovisko plné formičiek.
Na jednej strane sa hral volejbal, na druhej skákala guma, či sa hralo o vecné ceny, ako sú ružové lodičky pre bábiku Barbie. S akou radosťou v srdci som vykračovala domov obuť práve vyhraté umelohmotné Barbie topánky tej svojej bábike.
Koľko neónových ponožiek som na tom ihrisku zodrala pri skákaní gumy, koľko viet a úsmevov si vymenili starčekovia na lavičkách, koľko boľavých kolienok pofúkali mamičky a koľko koláčikov a zmrzlín bolo vyrobených z piesku...
Teraz je už všetko iné. Fontána už nezaspieva, pieskovisko už nevlastní ani jeden koláčik od malej pekárky, starčekovia už nemajú svoju lavičku a ani zhrdzavené, pokrivené pôvodné hojdačky nemajú koho hojdať. Len ja a Samko. Obzerám sa okolo seba, či to je pravda. Nič sa nemení, nikde nikoho, len vo vetre sa sem-tam ozve odtrhnutá reťaz z hojdačky.
Ostalo už len staré smutné ihrisko, ktorému žiadny maliar nevrátil farby, ruka v ruke stojí so svojou kedysi bielou fontánou, ktorá má rovnaký osud.
„Mamka tu nič nie je, ani šmýkalka“ povie Samko a vbehne do pieskoviska, chvíľu postáva a ideme ďalej...
„Ahoj zabudnutá fontána, ahoj zabudnuté ihrisko“...
Máme najvyššie dane v Európe, máme najnižšie platy v Európe a večný problém bermúdskeho trojuholníka, čo sa týka financií štátu, vždy si toto poviem, keď sa začínam nad niečím čudovať.
Ja viem, uspokojivá odpoveď to nie je.
Tak aspoň pekný deň na všetkých sídliskách aj zabudnutých miestach prajem :)