Miesta nabité energiou

Stále ich je menej, resp. ľudia vo veľkých mestách majú čim ďalej menej možností ich nájsť. To obrovské stredisko s veľkým nápisom, lesklou šmykľavou podlahou, eskalátorom a bielym neónom s pomaly bezhraničnou ponukou fast food jedál Vám energiu nevytvorí. Keď sa budíte unavení aj napriek spánku a Váš deň prevažne tvorí kľučkovanie v spleti betónových domov, rýchlo jazdiacich áut, drnčiacich autobusov so sivým kúdolom prachu, začnete automaticky pociťovať akúsi nepohodu, ktorú nezaženie ani večerné posedenie vo Vašom obľúbenom podniku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)
Obrázok blogu

Tá pociťovaná nepohoda je spôsobená deficitom prírody. Človek rokmi svoje prostredie pretransformoval na lego krajinku (to som to ešte pekne nazvala) Človek môže staviať, ničiť, rúbať lesy, vytrhávať trávu, špiniť vzduch, plniť si svoje plány, ale donekonečna sa to nedá a všetko má svoje hranice. Prírodné zákony sú tu od nepamäti, od vzniku našej planéty a ani človek svojou tvrdohlavosťou ich nemôže zmeniť. Fyzika spojená s prírodou nepustí. Keď si myslí, že vyhral, prírodný zákon ho predbehne a čaká ho prehra. Potom zbytočne plače nad povodňami, zničeným jeho dielom. Mne je tiež tých ľudí ľúto, každá katastrofa nám potom trhá srdce. Sama som stála na brehu a smutne pozerala ako rozbúrená rieka rozbila svoje koryto, podmývala stromy, stožiare, niesla ich preč , zaplavovala chatky, domy, ničila úrodu. Lenže musíme si uvedomiť jedno, príroda sa bráni, nie je tu preto aby nám ubližovala, každý sa bráni keď mu ubližujú.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď kráčam cez mesto, kde nie je ani kúsok tieňa, opätky sa mi zatláčajú do slnkom zmäknutého asfaltu a zastávku musím obísť, lebo predo mnou je obrovská vybagrovaná diera ako základ pre nový Aupark, ničomu sa už nečudujem. Staviame hlava-nehlava, či to je už potrebné, či nie. Roky rastúci strom vyrúbeme, lebo robil tieň nášmu bazénu, (kto nám ho kázal tam stavať) poprípade máme slabý výhľad do susedovho okna. Kvôli banalitám ničíme prírodu a keď prekročíme únosné hranice a vypomstí sa nám to, ešte nadávame. Človek môže nadávať akurát tak na svoje činy.

Pre toto sa vždy teším na víkend. So svojou rodinou ideme načerpať energiu do prírody. Ja sa síce veľmi sťažovať nemôžem, lebo bývam vo veľmi príjemnom prostredí , kde mi zurčí rieka za oknom a svoje články teraz v lete píšem medzi plávaním a ležaním v tráve, ale aj na nás z okolia dolieha mesto.

SkryťVypnúť reklamu

Mám na mysli nedotknutú prírodu, takú, že keď ju nájdete, stratíte slová a iba sa od úžasu stíhate kochať. Len sa pozeráte a ostali by ste pozerať takto stále.

Jedným takýmto miestom je dedinka Opátka na východe Slovenska. Keď som kráčala tým jej domovom, únava zo mňa opadla. Stačilo pár minút a každým nádychom ste rástli, rástla Vaša energia, Vaša spokojnosť a radosť zo života naberala na intenzite. Napriek letu v plnom prúde , tá horúčava vôbec nebola pociťovaná ako niečo neznesiteľné ako ked kráčate slnkom vyhriatym betónom. Všade naokolo Vás sa nakláňali konáre stromov s jasne zelenými zdravými listami a bolo ich toľko, že ste mali kyslíkovú terapiu zdarma.

SkryťVypnúť reklamu

Voda v potôčiku bola taká priezračná, že ste videli každú farbu a hranu kamienkov, ktoré tvorili jeho korýtko. Keď sa moje nohy ponorili to tejto krištáľovej čistoty, pocítila som jej štipľavosť, zaskočilo ma, aká bola ľadová a zároveň potešilo, že si zachovala svoju identitu.

Kráčam ďalej a poteší ma lúka plná lopúchov, nádhera, lopúch na lopúchu obrovských rozmerov, na sídlisku ich nájdete málokedy. Ak vyrastú, sú poväčšinou menšie a nemajú takú peknú živú farbu, poprípade majú trhliny. Tiet boli majestátne. Málokto vie, že lopúch je liečivá rastlina, dokáže vytiahnuť z tela nahromadenú škodlivú energiu.

SkryťVypnúť reklamu

Po ceste na kopec rástli maliny, červené, sladké kúsky bio ovocia, s ktorými ste sa nemuseli hnať pod vodovodný kohútik kvôli postrekom. Na ceste ste stretávali lenivých slimákov s veľkým domčekom . Pri vystúpení na vrchol kopca, ta nádhera nabrala ešte na intenzite, to čo pre svoju výšku človek nemá možnosť vidieť, zhora mal možnosť si vychutnať. Len zeleň, samá zeleň a Vy.

Takéto miesta našťastie stále existujú, poznám ich niekoľko, rada sa nich vraciam, kde zásah človeka je minimálny. Je to taká pokora človeka voči prírode, rešpekt, ktorý sa aj oplatí. Príroda je vďačná, dá človeku všetko čo on potrebuje, len jej nesmie brániť v realizácii, ona má moc sa o každého postarať.

S radosťou spomínam na časy, keď som mala 13 rokov a každý deň po skončení vyučovania bolo samozrejmosťou, že sme s kamarátkami vyrážali von. Mali sme tajné miesto pri rieke. Tam keby ste urobili fotografický záber, dokázali by ste ľudí oklamať, že to bolo fotené pri mori. Volali sme to záliv. Bol tam piesok a našli sme tam aj mušle. Na konári stromu sme sa pohojdávali a vymieňali si tajomstvá.

V jeden deň, keď bol odliv sme naše tajné denníčky tam zakopali. Povedali sme si, že keď raz budeme dospelé, sa na to miesto vrátime, počkáme na odliv a poklady vyhrabeme. Prešli roky a ja som na to úplne zabudla. Pri posledných povodniach, keď sa rieka vyliala zo svojho koryta a zatopila všetko naokolo, som si na to spomenula. Stála som pred naším tajným miestom a všade bola len voda. Náš morsko nemorský piesok v tej chvíli neexistoval, konár na ktorom sme sa pohojdávali bol polámaný a strom búrlivou riekou zaplavený. Naše tajomstvo určite spodné vody odplavili. Ktovie či si na to ostatné dievčatá ešte pamätajú.

Víkend skončil, kráčam so synčekom po sídlisku a smutne na nás hľadí novo postavené pekné detské ihrisko. Je prázdne, nemá ani kúsok tieňa a hliníková šmýkalka priam vrie(viem, že sa ma správne písať šmykľavka, ale mne sa to slovo nepáči, odpustite mi) O čo by bolo krajšie, keby pomedzi hojdačky, či pieskovisko boli nasadené stromy. ( o zmysle pre účelovosť architekta, čo šmýkalku dal postaviť presne oproti slnku a z kovu radšej pomlčím)

Ľudia pri nedostatku energie navštevujú liečiteľov, ľahajú si pod pyramídy a čakajú na zázrak. Keby tak skúsili zájsť do lesa a len tak objať strom, ten strom im tú energiu nezištne dá a ušetria trebárs aj tridsať eur za sedenie.

Nie som typ, čo by sa chcel vrátiť žit do jaskyne (len to nie) zvykla som si na internet, aj ten nákup v obchodnom centre, mam rada pohodlie auta, v divokej prírode si dám na seba repelent (lebo 150 rôznych kusancov riešiť jednoducho odmietam) ale aj napriek tomu, mám rada prírodu. Človek by nemal stratiť kontakt s ňou, sme jej súčasťou a ona našou. Skúsme aspoň čo možno najviac zvýšiť návštevnosť u nej. Ona sa nám odvďačí svojou energiou, ktorá je nekonečná a nevyčerpateľná.

Zuzana Kalafusova

Zuzana Kalafusova

Bloger 
  • Počet článkov:  19
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zuzana s vnútrom filozofa a miliónmi myšlienok Zoznam autorových rubrík:  ÚvahyPoéziaPrózaCo zivot dalSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu