Môj obľúbený bezdomovec sa stratil

Pred obchodným centrom postáva chlapík, ma robustnú postavu, trochu dlhšie vlasy a pripomína mi Pavarottiho. Hoci už jarné slnko dávno predbehlo zimu a ľudia vymenili kabáty za tričká, on nie. Na sebe ma károvaný hrubý zimný kabát a pod ním očividne niekoľko ďaľších kusov šiat. Tento človek je ako slimák, nesie si svoj dom so sebou, resp. to čo by v tom byte mal. Postáva, alebo túla sa s pohľadom sklopeným do zeme, nežobre, nepýta nič, len ticho žije svoj život. Neviem prečo, ale javí sa mi ako vzdelaný muž, ktorého zmenil nejaká tragédia, alebo vlastná chyba, ktorej si je vedomý. Videla som ho už viackát, nikdy nebol opitý, nikdy nevymahával peniaze, neprosil sa ľuďom, je iný ako ostatní. Vždy ho so záujmom sledujem. Som v tej chvíli ešte len pubertiačka a vravím si, že keby som bola bohatá, dala by som mu bývanie a v ňom vešiak kde by si ten kabát odložil. Cítim z neho uzmierenie s osudom, necítim strach, cítím rezignovanie a kúsok zvyšného ega, ktoré mu nedovolí žobrať. Je to bezdomovec, ale nonšalantný, príjemný, neobťažujúci, ma niečo ako sa vravi do seba.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (18)

Cestujem v električke a predo mnou je mužská hlava, vlasy má neučesané, su pospájané do chuchvalcov.Zháčim sa, čo za chlapa to tu sedí. Zrazu zbadám známy kabát, je to môj sympatický bezdomovec, sedí vzpriamene a čulo sleduje okolie. Mám z neho pocit, že keby prišiel revízor vytiahol by lístok. Ktovie kde bol na návšteve.

Prebehlo zopár týždnov, mesiacov, rokov a "môjho" bezdomovca som už nikdy nevidela. Pred obchodným centrom kde zvykol postávať už je prázdne miesto, ktoré zdobí už len akési fluidum so spomienkou na neho. Nie je v uličkách, nie je v električke, nie je nikde. Napadne ma či prežil zimu, možno igelitové sáčky a punč grátis neboli dostatočne hrejivé. Možno sa mu zmenil život a pán v obleku s čistými vlasmi, nechtami a kufríkom v ruke je on. Neviem kam ho osud zavial.

„Slečinka kúpte si Notabene“ úpenlivo mi skočil do cesty predajca, dávam mu 2 eurá, podáva mi časopis a už uteká inde. Nemal ani tú slušnosť aby sa ma opýtal, či mi má vydať z mince, či pozdravil sa. Škoda....tento môj obľúbený bezdomovec nebude, ani ten chlapík, ktorý opitý vymáhal peniaze a vymýšľal si slzotvorné historky, ani ten fajčiar, ktorý nadáva na každého kto nechce časopis kúpiť.

Ležím pri vode a opaľujem sa, mam privreté oči a zrazu sa mi niekto prihovorí. Otváram oči a nado mnou stojí chlapík, je horúce leto a on ma na sebe jeansy a biele tricko s nápisom charita. Teraz začne žobrať, pomyslela som si. Ženy na dekách vedľa len odpudzujúco na ňho pozerajú a čakajú čo sa bude ďalej diať. Na to nasleduje veta, ktorá dvihla náladu nielen mne, ale aj ľudom naokolo. „Chcel by som Vás poprosiť či by ste mi nepostrážili veci, aby mi ich nikto neukradol“ usmiala som sa. Chlapík položil vedľa mňa na trávu mobil asi prvý model, ktorý sa začal vyrábať, pol litrovku citronady, krabicku cigariet a priesvitný obal predpokladám s dokladmi. Oblečený v jeansoch sa začal pomaly ponárať do jazera, celý ako bol oblečený plával a plával ďaleko. Spolu s ľudmi naokolo som sledovala jeho postavu ako si vychutnáva plávanie. Výdrž mal skvelú, po viac ako hodine sa vrátil na breh, vytriezvený, keďže kymacajúc tam vošiel. Veci mal oprané spolu so sebou a takýto premočeny si sadol na lavičku aby vyschol. Ešte nabral vodu do šiltovky a hodil si ju na hlavu. Všetci mali zážitok. Nepýtal nič, neobťažoval, len chcel postrážiť svoje poklady. O pár týždnov som ho stretla, pomyslela som si, to je ten sympatický bezdomovec. Ak ho nabudúce stretnem, podarujem mu aspon fľašu obľúbenej citronády.