Tento článok som pôvodne napísal na môj osobný blog, kde nájdete jeho rozšírenú verziu aj s viacerými fotkami. Kto chce, môže pokračovať v čítaní na mojom webe zapiskycestovatela.sk a ostatní kľudne pokračujte tu.
Cestoval som po Južnej Amerike, konkrétne v Peru a zhruba po dvoch týždňoch som dorazil do mesta Arequipa. Ako obvykle som si zabookoval jedno z tých najlacnejších ubytovaní. Väčšinou to padne na nejaký hostel, kde zdieľam izbu s ďalšími cestovateľmi ale tentokrát sa mi podarilo nájsť vlastnú izbu za pár solov (peruánska mena). Izbu som našiel cez Airbnb a bol to vlastne veľký dom, kde majitelia prenajímali niekoľko samostatných ale aj zdieľaných izieb.
Bol som ubytovaný na prízemí a oproti cez chodbu bola menšia kuchyňa, kde mi pani domu Anita povedala, že sa večer môžem zastaviť na čaj. Vyrazil som teda do mesta obzrieť si ešte nejaké pamiatky a niečo zjesť. V Peru som často jedával ceviche a na miestnom trhu som ho ochutnal aj vtedy. Je to typické peruánske jedlo zapísané aj na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO.
Čo vidieť v Arequipe?
Mesto Arequipa leží v nadmorskej výške okolo 2400 metrov nad morom a má krásne historické centrum. Poviete si, že v takej výške to bude asi len nejaká dedinka ale nedajte sa zmiasť. Žije tam viac ako milión ľudí. Ja som si tam za dva dni pozrel, čo sa dalo a zaujalo ma hneď niekoľko pamiatok.
Katedrála na námestí Plaza de Armas
Katedrála v Arequipe sa nachádza na hlavnom námestí Plaza de Armas, čo doslova znamená námestie zbraní. Je to veľmi častý názov hlavného námestia v mestách kdekoľvek v Južnej Amerike, Španielsku ale aj na Filipínach.
Kláštor Santa Catalina
Vstup do tohto kláštora bol spoplatnený a vyšlo to niečo viac ako 10€ ale rozhodne to stálo za to. V jeho útrobách som sa prechádzal niekoľko hodín.
Múzeum Santuarios Andinos
Múzeum bolo založené v roku 1996 a sú v ňom vystavené artefakty z ríše Inkov, ktoré boli nájdené v horách v južnom Peru. Inkovia v týchto horách obetovali deti bohom, aby si zaručili lepšie počasie či úrodu. Boli obetované aj pri príležitosti vymenovania nového vládcu, jeho smrti a iných významných udalostiach. Rituál obetovania detí nazývali Capacocha.
Keďže deti obetovali na vrcholoch hôr kde neustále mrzne, tak ich telá sa zachovali vo výnimočnom stave. Jednou z najlepšie zachovaných múmií (vôbec na svete) je Juanita. Objavil ju v roku 1995 antropológ Johan Reinhard s jeho kolegom z Peru Miguelom Záratem. Na fotografii na mojom blogu môžete vidieť ako vyzerá Juanita dnes, presne ako som ju mohol vidieť aj v múzeu. Medzičasom bola rozbalená, prešla si cestou do USA na rôzne skeny a vystavovali ju aj v Japonsku. Aktuálne je vo vitríne kde má presne také isté podmienky aké by mala na vrchole hory. Je zmrazená.
Keď Juanitu obetovali, mala asi 12 až 15 rokov. Bolo to niekedy v rokoch 1450 až 1480. Rituál obetovania Capacocha bol vcelku brutálny. Deti, ktoré boli zvolené na tento rituál museli byť najskôr fyzicky pripravované, aby zvládli výstup na hory vysoké aj viac ako 6000 metrov. Juanitu našli na vrchole hory vysokej 6288 metrov nad morom.
Deti Inkov v tom čase jedli najmä stravu založenú na zelenine či zemiakoch ale pred rituálom dostali viac výživné a v tom čase „nóbl“ jedlo ako mäso či kukuričný škrob. Okrem toho, šesť až osem týždňov pred rituálom boli v podstate nonstop zdrogované a omámené alkoholom. Dávali im koku a chichu. Deti však nezomreli na predávkovanie ale po tvrdom údere do hlavy. V okolí každého dieťaťa sa našlo aj niekoľko rituálnych predmetov. Napríklad malé bábiky, ktoré predstavovali dieťa samotné. Bábiky aj deti boli oblečené rovnako. Juanita bola zahalená v červeno-bielom rúchu, podobne ako aj jej bábika a je to iba zhoda okolností ale presne tak vyzerá aj vlajka Peru.
Iba pár týždňov po mojej návšteve múzea dokonca skupina Peruánskych a Poľských vedcov spoločne so sochárom a archeológom zo Švédska vytvorila jej podobizeň. Trvalo to približne 400 hodín a ako približne Juanita skutočne vyzerala si môžete pozrieť na fotografii na mojom blogu.
Návšetva tohto múzea bola silným zážitkom a keď sa niekedy vyberiete do Peru, tak okrem Machu Picchu by ste určite nemali obísť ani toto miesto.
Mundo Alpaca
Toto múzeum je ukážkou spracovania a výroby vlnených produktov, ktoré majú svoju históriu už za čias Inkov. Okrem toho tu nájdete aj výbeh s lamami a alpakami. Vstup je zdarma a naučíte sa tu všetko podstatné o vlne z týchto zvierat.
V múzeu nájdete aj obchod s výrobkami z vlny, ktoré tu predávajú pod značkou Sol Alpaca. Ale pripravte sa, že ak si budete chcieť domov odniesť nejaký ten svetrík, tak do peňaženky budete musieť načrieť trochu hlbšie.
Vtip
Po prehliadke mesta som sa večer vrátil na ubytovanie. Anita bola v kuchyni, niečo varila a pozvala ma na spomínaný čaj. Na stôl nachystala aj sušienky. Chvíľu sme sa rozprávali o cestovaní, pretože ona tiež predtým cestovala. Pochádza z Taiwanu ale muža si našla až v ďalekom Peru. Na ubytovanie dorazil poľský pár a prisadli si k nám. Netrvalo dlho a už s nami sedeli aj dvaja mladí chalani z Česka. Konverzácia prebiehala anglicko-poľsko-česko-slovensky-španielsky 🙂 Vymieňali sme si cestovateľské zážitky a nejako prišla reč aj na jedlo. Vravím, že najradšej mám kórejskú a indickú kuchyňu. V tom Anita otvorila chladničku a vybrala kimchi. Moje najobľúbenejšie kórejské jedlo. Veľmi rád som sa nechal ponúknuť.
Bavili sme sa samozrejme aj o peruánskom jedle. Kto už bol v Peru, tak určite počul o pečených morských prasiatkach. Tam klasika na tanieri, u nás domáci miláčik. A tak sme tam sedeli reprezentanti troch národov zo strednej Európy, a namiesto klasickej debaty o horalkách, pive a politike sme sa ocitli v diskusii o veľkosti cuyov. Cuy (čítaj kuj) je totiž miestny názov pre morské prasa.
Držal som v ruke telefón a našiel som tam fotku z môjho obedu spred pár dní a vravím: „Look, my cuy was pretty small. There was barely any meat.“
V tom vytiahol telefón aj chalan z Česka a kontruje: „Check out this picture of my cuy, it was big, black, and a bit burned.“
Poliak sa tiež nenechal zahanbiť a ukazuje nám na fotke jeho cuy.
Nastal výbuch smiechu. Dievčina z Poľska, partnerka muža s najväčším cuyom na fotke, sa začala smiať a po poľsky nám vraví: „To jest jak z jakiegoś dowcipu, gdzie przychodzi Czech, Słowak i Polak i porównują sobie chuje.” Sprvoti bežná diskusia o kulinárskej špecialite sa tak celkom rýchlo zmenila na jeden z tých vtipných momentov, ktoré mi budú pripomínať cestovanie v Peru. Jediná, ktorá sa vôbec nesmiala, bola Anita, pretože túto hru slov cuy = chuj nemohla samozrejme pochopiť.
Cuy
Tí, ktorí ste sa dostali až sem, určite netrpezlivo čakáte na fotografiu môjho… morského prasiatka. Tento článok som pôvodne napísal na mojom osobnom blogu, kde nájdete oveľa viac fotografií zo spomínaných miest a aj sľubovanú fotku pečeného morského prasiatka. Budem teda rád, keď si článok dočítate na mojom blogu zapiskycestovatela.sk
Na záver ešte pripomínam, že ak sa vám článok a tých pár fotografií páčili, môžete ma sledovať aj na Instagrame @zapisky_cestovatela.
A ak by ste mali nejaké otázky ohľadom cestovania v Peru, tak mi kľudne napíšte dole do komentárov alebo mi môžete napísať aj na roman (zavináč) zapiskycestovatela (bodka) sk
