Vieme byť úprimní vo vzťahoch?

Aké to má byť, aby sme po viac ako desiatich rokoch spoločného života s jedným partnerom nezatúžili po niečom novom, inšpiratívnom, tajomnom, čo by ako ľahký čerstvý vánok rozvírilo ustálenú hladinu nášho každodenného stereotypu?Kamaráta postihla typická kríza chlapa v strednom veku, kedy mu asi, ako by mnohí skonštatovali, "zašibáva", kedy sa proste "zbláznil". Zbláznil sa do mladého dievčaťa. Prišlo to ako blesk z jasného neba a on zostal zaskočený tým, čo cíti. Okúzlila ho jej mladosť, krása, čistota a nevinnosť. Zbláznil sa a teraz to musí riešiť. Ako zodpovedný chlap. Ako manžel. Ako otec rodiny. Uvedomuje si všetky pre a proti, uvedomuje si že mu "šibe" a že je to choré. Napriek tomu nespáva, trápi sa, je nešťastný a zároveň sa toho nevie vzdať. Teší sa z toho, že môže zažívať radosť zo stretnutí, píše si s ňou sms ako puberťák a cíti, že stráca zdravý rozum. Uvedomuje si čo môže stratiť a aj to, že tento príbeh nemá budúcnosť.Trápia ho pocity viny, nechce nikomu ublížiť. Rozum mu jasne hovorí, že je to hlúposť,nevie sa však svojim pocitom ubrániť a ponára sa do toho hlbšie a hlbšie...Keď mi o tom rozpráva, v očiach má slzy..O pár dní neskôr mi zvoní mobil:" Reni, už som sa rozhodol. Nemôžem v tom pokračovať, musel som to ukončiť. "" Ako sa cítiš???"" Síce sa mi uľavilo, že som s tým konečne niečo urobil, ale inak mi je nanič. Cítim prázdnotu, akoby som sa už nemal na čo tešiť. Dávalo mi to novú motiváciu, energiu, chápeš?"Chápem.Keď som sa po rokoch stretla so svojou bývalou láskou, tiež to so mnou poriadne zamávalo.Pár dní trvalo, kým som sa z toho dostala. Pristihla som sa pritom, ako "denne snívam". Každý asi máme svoje citlivé miesto, svoje nenaplnené potreby alebo túžby, ktoré si v ruchu všedných dní už ani nepriznávame. Zatlačíme ich kamsi do úzadia, a tvárime sa, že nie sú. Potom príde niekto a bez opýtania ich v nás začne objavovať..najprv sme zaskočení, potom pomaly zisťujeme, že je príjemné nechať ich znova vystúpiť na povrch...vyhrievať sa chvíľku v ich teple ako na slnku, nechať sa objímať myšlienkami, ktoré by každý pozorovateľ už dávno spochybnil. Je to zakázané. Toto by sa nemalo...Keď sa to však objaví, neprestane to existovať len preto, že to nie je správne. Človek robí chyby a zvyčajne sa potrebuje poučiť na tých vlastných. Miera náchylnosti k pretransformovaniu myšlienok do skutkov sa zvyšuje s časom a hľbkou ich potlačenia. Málo zrozumiteľné, však? Pripomína to matematiku...Jednoducho, čím dlhšie sa nám čohosi nedostáva, tým viac sme náchylní zobrať si to tam, kde sa nám to ponúka. Je to naša chyba, slabosť, nezodpovednosť, alebo je to prirodzená zákonitosť? Do akej miery máme právo brať si to, čo potrebujeme? V hlave mám toľko myšlienok súvisiacich s touto témou, že by to vyšlo ešte na dva ďalšie články...ako ich však poukladať na "papier" tak, aby boli zrozumiteľné?Skúšam rozmýšľať ďalej, ako to vlastne chodí....keď už sa teda stane tá vec, že sa ocitneme v takomto stave eufórie, uchvátení poznaním, že máme chuť znova nechať v sebe rozozvučať struny, na ktoré už dávno nikto nehral, začnú sa nám do duše prikrádať pocity viny...toto predsa nie je dovolené cítiť a preto – keďže je to príliš lákavé na to, aby sme sa toho okamžite vzdali, začneme svoje pocity skrývať. Za žiadnu cenu sa s tým nemôžeme priznať. A ešte k tomu partnerovi? Ako pán Plzák povedal: zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať. A toto je práve bod, ktorý mne nesedí.Iný môj kamarát sa mi raz zdôveril: "Mali sme s manželkou vážny rozhovor a otvorene sme sa porozprávali o našich problémoch"" Fajn, takže si jej povedal aj o tom, že si mal aj iné vzťahy? ""To nie, to som jej predsa nemohol povedať! "Nemohol? Tak aký teda otvorený rozhovor, aká úprimnosť? Dá sa vôbec niečo vyriešiť, ak existujú témy, o ktorých sa bojíme hovoriť, myšlienky, ku ktorým sa bojíme priznať?Kamarát sa bál priznať, pretože: - mal strach z manželkinej reakcie- mal strach že jej tým ublíži- mal strach že by nasledovala denná kontrola a po nej neustále peklo, podozrievavosť....Prečo je tak absurdné zdôveriť sa svojmu najbližšiemu človeku s tým, čo práve prežívame? Moja skúsenosť je taká, že ľudia sa už dopredu obávajú následkov, obávajú sa, že za takéto "hriešne" myšlienky budú patrične "potrestaní", obávajú sa hysterických reakcií a obviňovania. Partneri, ktorí svoje polovičky potrebujú vlastniť, svojimi žiarlivostnými scénami však dosiahnu iba to, že táto časť partnerovho prežívania pre nich ostane navždy utajená a oni pripravia sami seba o možnosť zdieľať s ním naozaj všetko, byť s ním doslova v dobrom aj v zlom a o možnosť vzniknutú situáciu riešiť. Ak toto robíme, je to vlastne to isté, akoby sme mu dávali podmienky, za ktorých ho berieme a za ktorých nie. Je to vlastne to isté, akoby sme o sebe povedali, že my sme tí lepší, čestnejší, tí ktorí môžu druhých súdiť. Je vôbec našou úlohou hodnotiť niekoho iného? Namiesto obviňovania by mala nasledovať radšej otázka, prečo sa toto všetko vlastne deje? V drvivej väčšine prípadov sa takéto pocity predsa objavujú vtedy, keď niečo vo vzťahu nefunguje celkom tak, ako by malo a nikde nie je zaručené, že nám sa to nikdy nestane. Často je to tak, že viac ako samotná, hoci aj duševná nevera nás zraní predsa fakt, že sme boli klamaní, že nás náš najbližší človek obišiel, neriešil to s nami kým ešte bol čas..Viem, že to znie ako utópia. Nejak sme sa naučili, že jednoduchšie je zaklamať ako ísť s kožou na trh. Svojim myslením zameraným len na seba a svojou neschopnosťou vidieť veci z nadhľadu a s pochopením, učíme svojich blízkych, že u nás s pravdou nepochodia. Sami ich tým od seba vyháňame. Neverím tomu, že ak môžete byť pri niekom samým sebou so všetkým čo k vám patrí, ak s ním môžete zažiť takúto intimitu, pocítite potrebu niekam odchádzať. Klamstvom sa problémy môžu iba odsunúť nabok...až kým sa znova neobjavia sprevádzané výbuchom ako časovaná bomba. Neviem dať odpoveď na otázku, aký má byť vzťah, aby sme nikdy nezatúžili aj po blízkosti iného človeka. Neviem, či to vôbec je možné. Viem však, že takýto vzťah otvorený pre úprimnosť by k tomu mohol prispieť. Mohol by prispieť k lepšiemu vzájomnému porozumeniu, vzájomnému akceptovaniu so všetkými našimi chybami a slabosťami a k harmónii. A o tom je predsa láska, či nie?