Príbeh bez konca

Náš pes sa zúrivo rozštekal, zrejme mal pocit, že sme ohrození. Neprekvapilo ma to. Takéto scény sa tu opakujú v nepravidelných intervaloch. "Jasné, to sú tí zo šiesteho", oznamuje dcéra, nakúkajúc cez okienko vo dverách.Tí zo šiesteho.......to sú tí, ktorých je neidentifikovateľný počet. Na šiestom si podávajú kľučky podivné indivíduá a nikto nemá prehľad o tom, kto patrí do rodiny a kto nie. Občas sa tam objavia aj ženy čo vyzerajú ako chodiace mŕtvoly, navlečené v obtiahnutých rifliach, vymaľované, s čiernymi zubami od cigariet. Spoznávam v nich ženy čo stoja pri ceste od Slovnaftu, keď sa tadiaľ vraciame z tréningu.Tí zo šiesteho nám naháňajú strach, pretože nevieme, čo od nich môžeme čakať. Bojíme sa ich, pretože o nich vieme strašne málo a sú iní ako my. Vlastne o nich nevieme vôbec nič. Majú svoj vlastný svet uprostred toho nášho. Keď ich náhodou stretnem pri výťahu, chvíľu vždy zaváham, či nastúpim s nimi. Vždy nastúpim..Keď sa stretneme pri bráne, hlasno pozdravia a ochotne mi podržia dvere. Vlastne ochotnejšie ako niektorí "normálni" susedia. Zvykla som si, ale aj tak sa bojím pri predstave, že ich dcéra stretne na schodoch. Čo ak budú mať práve zlú náladu, a čo ak...Neraz vybehnem za ňou, presvedčiť sa, či je všetko v poriadku, neraz ju večer radšej počkám pred bránou. Keď mi náhodou nedvíha mobil, umieram od strachu..Raz večer som stretla pri vchode mladých chalanov, asi vo veku môjho syna. Boli traja, v šere sa snažili rozoznať menovky. Onedlho na to, keď som išla späť, jeden z nich sedel na schodoch pri výťahu."Čo ťa tu kamoši zabudli?" – opýtala som sa...vzápätí ma premklo zlé tušenie: "Dúfam, že nešli na šieste?"-prezradil ho vyplašený pohľad Pocítila som, že mám o neho strach: "Chalani, nebláznite, dávajte si na seba pozor! Vieš o tom, čo sa tam deje?""Ja viem,teta, veď preto som s nimi nešiel..."Dnes nešiel...ale dokedy to vydrží? Bolo mi ho ľúto a zostalo mi z toho smutno. Jeho mama možno vôbec netuší, kam sa chlapec chodí túlať po večeroch...Ráno o 6.00 nás zobudily výkriky a dupot nôh dolu schodmi. Na ulicu vybehla mladá žena, oblečená len v tenkom tričku a rifliach. Ulicou sa rozliehalo jej volanie: "Romáááán!"Tackala sa po chodníku, zvíjala v kŕčoch.Za niekoľkými oknami sa pohla záclona. Potom prišlo ticho..Obliekla som sa a išla von so psom. Pri výťahu som stretla mladého muža. Vôbec sa nepodobal na "tých zo šiesteho". Na lavičke sedela mladá žena v tenkom tričku a zúfalo plakala. Muž k nej pristúpil, objímal ju a tíšil. Z tašky vytiahol mokrú vreckovku a utieral jej tvár ako matka malému dieťaťu, keď sa vonku zašpiní. Žena neprestávala plakať a stonať, zdalo sa, že ho ani nevníma. Keď som bola na konci ulice, obzrela som sa. Muž jej česal vlasy. Čosi v jeho pohyboch ma upútalo a musela som chvíľu zostať stáť. Čo to je? - pýtala som sa sama seba. Po chvíli som na to prišla. Bol to spôsob, ako ju česal. V jeho pohyboch rúk bolo čosi zvláštne. Bola v nich obrovská neha..--------------------A potom jej možno s rovnakou nehou vpichol jej rannú dávku..Možno....ale to už som bola za rohom ďalšej ulice