Pýtala som sa dcéry, čo sa vlastne v ich triede deje, čo také hrozné vlastne jej spolužiaci vyvádzajú. Spomenula mi jeden príklad: chlapec mal cez prestávku vyložené nohy na stoličke – vošla učiteľka, nakričala naňho a on jej drzo odpapuľoval. Jej reakcia bola neprimeraná a chlapec jej to vrátil. Zavolala triedneho, nakričal naňho a rozhodol že bude mať zhoršenú známku zo správania. Zastali sa ho spolužiaci. Nakričal aj na nich. Jedno z dievčat sa pokúsilo brániť: "Pán učiteľ, veď sme iba povedali svoj názor.."-"Na tvoje názory nie som zvedavý!!!"V deťoch ostal pocit krivdy a učiteľ síce dosiahol poriadok, ale za akú cenu? Za tú, že ich pomaličky ale iste stráca. Stráca ich dôveru a tým si sám uzatvára bludný kruh z ktorého nevie vyjsť.Nedávno som sa zúčastnila debaty o našom školstve, v ktorej zaznel takýto argument na jeho obhajobu: "Každý hovorí, že na našich školách sú poslušnejšie deti ako inde!"Ak meriame úspešnosť školstva poslušnosťou detí, sme na veľmi zlej ceste. Pripomína mi to to známe rodičovské: ticho seď a nepapuľuj!Práca učiteľov je veľmi zodpovedná. Oni vo veľkej miere ovplyvňujú psychiku detí, ich ďalší vývoj. Odkedy dieťa začne školskú dochádzku, trávi veľlkú časť dňa s učiteľmi, niekedy viac ako s rodičmi. Oni môžu rozhodnúť o tom, či z talentovaného žiaka bude skvelý študent, alebo taký čo ledva prejde maturitnými skúškami. Oni rozhodujúcou mierou ovplyvňujú vzťah dieťaťa k škole a k učeniu, ovplyvňujú jeho psychiku. Môžu mu pomôcť, ale aj veľmi ublížiť.Akú informáciu o sebe si odnesie zo školy dospievajúce dievča, ktorému učiteľka cudzieho jazyka vmietne do tváre: "Bože, ty si ale nemožná!"Povie jej to ešte pár krát a dievča bude kráčať životom s presvedčením, že je naozaj nemožné, jeho sebadôvera, ktorú si tak veľmi práve v tomto veku potrebuje vybudovať, bude na dlhé roky narušená. Pritom, o nič nejde, dievča možno iba nemá talent na jazyky. A všetko len preto, že učiteľka si nedala námahu, aby sa na hodine ovládla – riešila si seba, bez toho aby popremýšľala, čo môžu takéto poznámky v krehkej dievčenskej dušičke spôsobiť.Môj syn mal podobnú skúsenosť: na matematike občas riešia náročnejšie úlohy, za ktoré majú možnosť získať body navyše. Keď im raz učiteľka takýto príklad diktovala, pri pohľade naňho, keď videla že si ho píše aj on, neodpustila si poznámku: "A ty si to načo píšeš, ty to aj tak nebudeš vedieť!"On jej čosi odpapuľoval v zmysle - to je moja vec – a ja som mu to v tomto prípade nezazlievala. Na záver hodiny jej príklad odovzdal. Zabojoval o seba. Videla som ale, ako veľmi ho učiteľkina poznámka zasiahla, ponížila ho pred celou triedou.Samozrejme, z pohľadu učiteľky bol môj syn drzý a tým to končí. Na dôvody sa nikto nepýta. Málokedy má žiak možnosť obhájiť sa. Trieda, kam chodí dcéra, je trieda puberťákov. Moja dcéra problémy nemá. Drzá sa odváži byť akurát tak ku mne. Ja môžem iba ďakovať nejakému šťastiu alebo náhode, že u nej sa puberta zatiaľ až tak neprejavuje. Je otázne, či je to pre ňu dobré alebo zlé. Každý kto sa troška viac zaujíma o psychiku detí v puberte, sa môže dočítať, že revolta je úplne prirodzenou fázou ich vývoja. Dospievajúci potrebujú bojovať s dospelými, prieť sa o svoje názory, potrebujú byť drzí a presadzovať sa niekedy aj pre nás ťažko pochopiteľným spôsobom. Ak nemajú možnosť robiť to takto slovne, hľadajú iné možnosti ako uvoľniť nahromadené vnútorné napätie a energiu - hoci aj omnoho horším spôsobom – činmi, a to neraz aj agresívnymi. Ich nevhodné správanie učitelia často nedokážu brať s nadhľadom a považujú ho za osobný útok. Často je však takéto správanie iba maskovaním vnútornej zraniteľnosti dospievajúceho, dokonca môže byť aj výkrikom o pomoc, či volaním po tom, aby si ho dopelý - rodič či učiteľ všimol, venoval mu pozornosť. Je známe, že pre deti býva pozornosť vyvolaná negatívnym správaním a odmenená trestom, či pokarhaním často dôležitejšia ako žiadna. Deti potrebujú pochopiť, že existujú hranice za ktoré nesmú ísť, ale ak im sú tieto iba nariadené zhora, neprijmú ich za svoje vlastné. Musia ich predovšetkým pochopiť, uvedomiť si že za svoje správanie nesú zodpovednosť. Dvojka zo správania nič nevyrieši. Trieda puberťákov je silná skupina individualít, ktorá má svoje zákonitosti a dynamiku. Ak ich chce učiteľ zvládnuť, musí ich sledovať ako skupinu, viesť s nimi debaty, diskutovať, byť tak trochu aj psychológ. Deti najprv musia získať pocit, že ich názory sú pre učiteľa zaujímavé, dôležité, nie naopak. Voči direktívnym zásahom sa automaticky bránia revoltou. Je mi veľmi ľúto, že medzi učiteľmi a žiakmi existuje takýto boj. Deti sú veľmi citlivé najmä na nespravodlivosť a ponižovanie. Viem, že učitelia to majú ťažké. Ich práca nie je docenená. Často si práca najmä s problémovými žiakmi žiada obrovské množstvo energie a vnútornej sily. Ale je len vecou ich osobného, poctivého prístupu a záujmu, ako budú problémy so svojimi žiakmi riešiť. Vždy existuje viac možností. Direktívny zásah je práve tá najľahšia z nich.
