V tej chvíli som si uvedomila, že ma má asi rada. Takým svojim zvláštnym spôsobom. Spôsobom , kedy sa o tom nehovorí, iba to človek proste vie, cíti...Spomenula som si na to, ako som ju pred pár dňami, keď sme sa ráno stretli v kuchynke, objala – len tak, pretože ma to práve napadlo...občas sa mi to stáva, že ma náhle prepadne chuť niekoho sa dotknúť...niekoho, s kým sa hoci denne vídam, ale náhle, práve v tej chvíli, je mi bližší ako inokedy. Môže to byť spôsobom ako sa na mňa pozrie, úsmevom, spúšťací mechanizmus tohoto procesu neviem celkom presne identifikovať.Všetci ma už tak poznajú – ako kamarátka hovorí, som treštidlo a trdlo, čo sa občas potrebuje na niekoho "zavesiť".Rozmýšľam, ako to mám vlastne s ľuďmi. Svoj beztak už hrozivo znejúci vekový údaj som musela zvýšiť o ďalšiu jednotku, napriek tomu ma ešte stále neopúšťa chuť dívať sa na svet cez ružové okuliare. Mám rada ľudí. Verím v dobro v nich. Verím, že ho cez svoje ružové okuliare lepšie zbadám.Radujem sa ako malé dieťa, keď si s kamarátkou poklábosíme na gauči v jej obývačke o všetkých možných životných pravdách a vo vzduchu vládne zvláštna atmosféra porozumenia, keď cítime, že nám je spolu dobre... Mám povznášajúci pocit keď sedím s rodičmi na terase ich domu, popíjajúc kávu, s pohľadom upretým do údolia pod nami, a zhovievavo počúvam ich ustarostené reči o tom, čo by som mala alebo nemala urobiť..Mám nádherný pocit súzvuku duší, keď sa so svojimi blízkymi zastavíme v strede hádky a dokážeme sa zasmiať na hocijakej banálnosti..Som šťastná, keď s kolegami nájdeme spoločnú reč a ja v nich objavujem citlivé a priateľské bytosti..Som dojatá a rozcitlivená, keď spozorujem, ako naoko tvrdému chlapovi vie znežnieť pohľad...Za každým správaním človeka je skrytá nejaká minulosť. Mnohí si na tvár nasadzujú tvrdú masku, pretože sa boja, že budú zranení. Mne však masky nestačia. Chcem hľadať, čo je pod nimi.Pri rozhovore s kolegyňou, čo naoko zvláda všetky prekážky ľavou zadnou a nič ju nemôže rozhádzať, stačila jedna veta, keď ma zahrnula záplavou faktov o tom, ako sa stará o svojho ťažko chorého otca: "Ty ho máš veľmi rada, však?" V očiach sa jej objavili slzy a ja som pochopila, aká je citlivá. Ona zahanbená vybehla z kancelárie..nebola zvyknutá plakať, keď nie je sama..Dokonca sa mi podarilo nájsť si vzťah aj k svojej svokre, a dnes už nepochybujem o tom, že ju mám rada. Ani neviem, kedy a prečo sa náš vzťah preklopil do tejto roviny – ona sa nezmenila, zmenil sa len môj uhol pohľadu – ako keď sa na chvíľu pozriete na celú vec z nadhľadu a všetko zrazu pochopíte, všetky súvislosti sa vám pospájajú ako nitky vedúce k jednej odpovedi...Mám rada ľudí a mám veľa dôvodov prečo im môžem veriť. Keď som napísala na blog články, v ktorých som sa dotkla tých najobyčajnejších ľudských hodnôt, odmenili ste ma svojimi reakciami. Potvrdili ste mi, že ľudia vo svojej podstate túžia po tých najjednoduchších a vekmi potvrdených hodnotách, po láske, pravde, oceňujú úprimnosť a cítenie s inými. Každý z nás má tieto hodnoty v sebe niekde hlboko zakotvené. Niekto si ich zamyká na kľúč, a ak ten kľúč nemáme, zdá sa nám, že nerozumieme, často to vzdávame a už sa ani nepokúšame rozumieť, nemáme čas na zbieranie zahodených kľúčov, ani odvahu...Ale koho je to chyba? Toho, kto zamykal, alebo toho, kto už nehľadá? Všetci hovoria o tom, že treba byť opatrný, pretože dnešný svet je iný, horší ako kedysi, ľudia sú zlí a starajú sa len o seba. Asi mám šťastie, lebo ja to ešte stále takto nevidím. Jeden môj známy mi raz povedal, že mám veľmi ďaleko posunuté svoje hranice..mne sa však takto žije ľahšie a zatiaľ som to ešte nikdy nemusela ľutovať. Nemyslím si, že som idealistka čo nežije v reálnom svete. Uvedomujem si, že okolo nás je veľa násilia a ubližovania. Ja však žijem vo svojom mikrosvete, kde stretávam určitých ľudí a podľa nich si ho vyhodnocujem, na základe vlastných, konkrétnych skúseností..Mám rada ľudí a oni to vedia. Občas ich potrebujem objať, pohladiť, dotknúť sa ich. Robím to spontánne, bez prípravy. Iba voči jedinému človeku to takto nemám – zastavím sa vždy na polceste smerom k nemu. Už som rozbehnutá, už som skoro tam....a potom ma čosi zastaví. Nedarí sa mi to, a ja som ešte nevypátrala, prečo tu moje ružové okuliare nefungujú. Možno sú pri ňom ich sklá zahmlené, alebo to bude tým, že cez ne dobre nevidím, pretože sú troška zaslzené. Vlastne nie troška, ale hodne.. Tak mi držte palce. Nech sa sklá vyčistia a celý môj svet nech môže byť ružový....
