Sila okamihu

Veľmi živo si spomínam na minuloročný december. Stála som na zastávke autobusu a všimla som si malé cigánča, ako sa dožaduje pozornosti svojej mamy – chlapček jej chcel zaspievať koledy čo sa naučil v škole. Ani mama, ani babka mu však nevenovali pozornosť. Chlapček posmutnel a očami hľadal medzi okolostojacimi nejakú ochotnú obeť, čo by mala záujem si ho vypočuť. Pocítila som silné nutkanie stať sa tou obeťou. Pristúpila som k nemu a povedala: " Ja si chcem vypočuť koledy, zaspievaš mi nejaké? "Chlapcovi sa rozžiarili tmavé očká a celý naradostený začal nahlas spievať: " Aaaká to noooovina, aký hlas?......." Prišiel autobus, nastúpili sme, on sa postavil ku mne a spieval, a spieval.....po mojej pochvale prišla vždy nová a nová pieseň. Bolo to aj smiešne, aj dojímavé zároveň. Ľudia v autobuse sa usmievali, ja tiež, jeho mama sa ho v rozpakoch snažila odo mňa odtrhnúť s poznámkou: "nechaj už tetu..", ale chlapček sa nedal tak ľahko odradiť. Spieval ako o dušu, autobus sa na chvíľu premenil na malú koncertnú sieň a on si na chvíľu mohol vychutnať pocit speváckej hviezdy. Ktovie, možno bolo pre neho dôležité že práve vtedy sa našiel ktosi, kto jeho snahu ocenil, kto ho pochválil. Povedala som mu, že v meste sú Vianočné trhy a deti tam môžu ľuďom zaspievať na pódiu. Nechcel mi veriť, v očiach mal plno otázok a obrovskú radosť: "naozaj tam môže hocikto ísť? Mama, počula si? Pôjdeme tam?"Neviem či tam s ním mama bola. Asi sotva. Ja som sa však tú chvíľu v autobuse tešila spolu s ním...Dnes ráno na ceste do práce som stála s autom na križovatke. Bola červená, sklopila som zrkadielko a práve som si rukou zašla do vlasov, keď som zacítila na sebe niečí pohľad – vedľa v aute sedel muž a usmieval sa. Rýchlo som pochopila, prečo sa usmieva.. Pohľad mi spočinul ešte o auto ďalej.....mladá žena si práve v rovnako sklopenom zrkadielku maľovala ústa. Prišlo mi to smiešne, na chvíľku som zaváhala, ale potom som sklopila oči a alibisticky som sa tvárila, že som si nič nevšimla....Za križovatkou mi to zrazu prišlo ľúto. Prepásla som to..už bolo neskoro. Čoho som sa zľakla? Stačilo len na úsmev odpovedať úsmevom a ísť ďalej...o nič by nešlo, iba by nás ten úsmev možno pohladil na chvíľku na duši a možno by sa nám krajšie začal deň...Stačilo len na moment vystúpiť zo svojej anonymity... Denne prichádza veľa takýchto podobných okamihov. My sme tí, čo o nich rozhodujú. Jedno je isté – žiadny z nich sa už nikdy nevráti. Práve v tú danú chvíľu sa môžeme rozhodnúť, aký mu dáme dej. Povedala som si, že nabudúce im dám šancu. Úsmev je ako most medzi dvoma bytosťami, ako podanie ruky, ako kúsok tepla odovzdávané inému človeku. Nabudúce už určite...Teším sa na Vianočné trhy. Stretnem sa s priateľmi a známymi, teším sa na vôňu vareného vínka a lokše. A možno sa stane taký zázrak, že na pódiu uvidím spievať môjho počerného speváčika...to by bolo strašne fajn..