Jednoduché to však určite nemá, útočí na neho chemizácia a s tým spojený úbytok potravných možností, a tiež úbytok remízok, krovín a vhodných lokalít na hniezdenie.
Napriek tomu, že som strakoša viac krát pozoroval, prvý krát som mal šťastie detailne vidieť ako loví.
Prípravná fáza, strakoš si nájde miesto z ktorého má dobrý výhľad. Napätý postoj a uprený pohľad prezrádzajú, že ho niečo zaujalo.
Nasleduje rýchly výpad a návrat na vyvýšené miesto. Korisť sa v zobáku prehýba, bojuje, strakoš si ju niekoľko krát prehodí, potom s ňou odletí do neďalekého kríka ...
... a už o chvíľu sa vracia na pôvodné miesto, akoby si tam ešte niečo zabudol. Opať nasleduje výpad a znovu to vyzerá na úspešný lov.
Strakoš zviera v pazúroch niečo veľmi pohyblivé, krútiace sa zo strany na stranu.
Uchopí to do zobáka a až vtedy si všímam ostré zakončenie a jasnočervenú farbu krvi
ešte krátky zápas
a chvost z jašterice sa presúva za svojou majiteľkou.
Až teraz som pochopil čo sa vlastne stalo. Jašterica sa chvosta pri prvom útoku strakoša inštinktívne zbavila. Zvíjajúci sa chvost mal odpútať strakošovu pozornosť a zachrániť jašterici život. Strakoš sa však nedal oklamať. A nielen to. Zapamätal si to a vrátil sa, aby "ulovil" aj zvyšnú časť jašterice.
Dráma sa končí, strakoš posledný krát prehltne sústo a ďalej sa venuje lovu. Ja sa už medzi tým presúvam zo strakošovho kráľovstva ďalej.
Stihnem ešte poobdivovať krásu motýlích krídel
jemnosť a príkladnú starostlivosť vtáčích rodičov
a farbu divých šípových ruží.
V Západných Tatrách je už búrka, vidieť približujúce sa pásy padajúceho dažďa, takže sa ponáhľam domov. Z jedného sveta, plného vlastných príbehov, do iného. Sveta ľudí, kde platia celkom odlišné pravidlá a píšu sa úplne iné príbehy.
