O dva dni, keď sme tam spolu s kamarátom Erikom prišli, Čergovským pohorím práve prechádzala posledná silná búrka. Míňali sme dedinky Ľutina a Olejníkov, ktoré sa v nedávnej minulosti viackrát smutne "preslávili" zničujúcimi povodňami. Cestou sme videli niekoľko ťažkých strojov, ktoré už chronicky odstraňovali následky povodní. Traktory v koryte riečky Ľutinky tu už asi ani nevzbudzujú žiadnu pozornosť.
Pokračovali sme lesnou cestou, ktorá bola na niektorých miestach pre autá úplne neprejazdná. Nákladiaky sem vozili štrk a snažili sa zasypávať čerstvo vymyté jamy, hlboké aj viac ako jeden meter. Najhlbší tobogan na mieste lesnej cesty sa nachádzal rovno pod niekoľkoročným holorubom.
Potom sme sa celí mokrí dostali cez hustú mladinu do prirodzeného jedľovobukového lesa.
Nikdy by som neveril, že po takých dažďoch tu môže zostať nejaké miesto suché. Ale veľmi rýchlo som sa na vlastné oči presvedčil, že takáto zrážka nie je pre zostatky prirodzených čergovských jedľobučín ani trochu výnimočná.
Lesná pôda, ktorá má v prirodzenom lese hlavné slovo pri zadržiavaní extrémnych zrážok, sa vďaka hustým korunám jedlí ani veľmi nemusela "unúvať". Pod jedľami bolo sucho!
O chvíľu sme sa dostali na tiahly horský hrebeň so solitérnymi bukmi, javormi a jaseňmi. Nekonečné lúky boli porastené horcami, kýchavicou a čučoriedkami.
Všetky búrkové oblaky sa medzitým úplne rozplynuli a zasvietilo slnko.
V posledných lúčoch slnka zažiarila do čerevena sfarbená letná srsť jeleňov, ktoré sa v niekoľkých čriedach pásli na dažďom zmáčanej horskej lúke.
Po zotmení bolo čoraz ťažšie rozoznať rozdiel medzi červenou farbou srsti a zelenou trávou.
Na lúke zahalenej závojom hmly, dotvárajúcim neskutočnú mystickú atmosféru tohto miesta, ma neupútalo mohutné telo, ale jemné lyko na rastúcom paroží jeleňa, ktoré bolo akoby posypané striebrenkou.
Ponad hlavu mi preletela sluka. Títo poslovia jari lietajú iba neskoro večer a tesne pred brieždením. Pokiaľ nerozoznáte prenikavé "cvik" alebo charakteristické kvorkanie samčekov, je skoro nemožné ich zbadať.
Rozmýšľam čo k tomu dodať. Neviem ako vám, ale mne sa po sobote 12.júna začalo oveľa lepšie dýchať. Začínam veriť, že to isté bude platiť aj pre čergovské lesy . Je najvyšší čas prestať púšťať stovky miliónov korún dolu vodou a začať si vážiť svoje životné prostredie.
