Jedným z takýchto divokých miest je rozľahlé, takmer neobývané územie na poľsko-slovensko-ukrajinskej hranici. Územie je však treba najskôr lepšie spoznať, preskúmať, nadviazať kontakty a zistiť možné úskalia. Na to Google maps a Internet nepostačujú. Dostal som ponuku, že sa môžem pridať, chlapi vraj pre mňa majú v aute jedno voľné miesto.
Škorec s Robom vyrazili o šiestej ráno z Bratislavy, my s Erikom sme ich čakali v Liptovskom Hrádku. Chlapi vypili u Erika kávičku, naložili sme do Škorcovho auta ruksaky a vydali sme sa na cestu. Mali sme v pláne podniknúť menšiu, päťdnovú expedíciu za divočinou Poľských Bieszczad. Chceli sme okrem iného vidieť oblasti s najčastejším výskytom voľne žijúcich zubrov.
Už krátko po prekročení slovensko-poľskej hranice nás prekvapila veľmi slabo udržiavaná, zasnežená cesta, ktorou sme pokračovali asi 150 kilometrov na východ. Okolo nás sa pritom rozprestierali desaťtisíce hektárov nádherných jedľových a zmiešaných lesov, bez známok holorubnej ťažby.
Príjemné spestrenie cesty- divá mačka
Podvečer sme dorazili na prvú lokalitu. Z neďalekého stromu nás vítala sova dlhochvostá, všade navôkol sa rozprestierali lúky obkolesené hlbokými lesmi.
Sova dlhochvostá
Chlapci si rýchlo obuli snežnice, ja šľapacie lyže, na chrbty sme vyhodili ťažké batohy a vykročili, plní očakávania, smerom k lesnatým hrebienkom. Skôr ako všetko zahalila tma, dorazili sme na kraj lesa a objavili prvé stopy zubrov. Ale aké stopy to boli! Tvarom pripomínali jeleňa, no veľkosťou prinajmenšom kravu..
Natiahli sme dve celty, ktoré nás mali chrániť pred snehom, a ľahli sme si spať na snežnicami udupaný sneh. Stopy zubrov cez noc pripadli snehom a tiež pribudlo neuveriteľné množstvo stôp od ďalších obyvateľov lesa. Jelene sa v noci priblížili až na desať – pätnásť krokov k nášmu bivaku. Hrebienok bol doslova zhrabaný od zveri, ktorá tu vyhľadávala černice, ťahajúce sa po ležiacich kmeňoch popadaných stromov.
Rozhodol som sa neísť príliš vysoko, ale radšej prekrižovať početné lesnaté hrebienky, až kým znovu neobjavím stopy zubrov zo včerajšieho večera. Kráčajúc nádherným lesom s obrovskými majestátnymi jedľami, som opäť natrafil na zubriu stopu. Nebola celkom čerstvá, no vedel som, že zubry sú plaché zvieratá, mohol som ich ľahko zodvihnúť z ležoviska. Tým by moje šance uvidieť ich klesli na nulu.
Biely plášť niekedy pomôže (foto © Škorec)
Mal som šťastie. Prvé ležoviská (páni tie boli ale obrovské, až vtedy som si naplno uvedomil aké veľké zvieratá to sú!) boli na hrebienku nado mnou. Odtiaľ zubry pokračovali do riedkeho zmiešaného lesa. V bielom plášti, s napätými zmyslami, som sa po stope pomaly uberal ďalej.
Vtom som ho zbadal. Ležal na okraji mladiny a tiež ma práve zaregistroval.
Pohľad zubra
Obrovská, zasnežená, rohatá hlava vzbudzovala vo mne rešpekt a obdiv. Zubor vstal a chvíľu si ma premeriaval naoko pokojným pohľadom. Potom sa pomaly otočil, pričom sa mu sneh z konárov sypal po mohutnom tele. O chvíľu sa mi stratil v hlbokom snehu. Na moment som zahliadol aj druhé, možno ešte o niečo väčšie zviera.
Zahnuté rohy, fŕkajúci sneh... O pár sekúnd bolo po všetkom.
Uvedomoval som si, že som mal naozaj obrovské šťastie, vidieť vo voľnej prírode takéto nádherné zviera. Zubry aj u nás niekedy voľne žili a formovali tvár našej krajiny.
Večer sme sa presúvali na ďalšiu lokalitu, k rieke San. Časté stopy vydier, bobrami pováľané stromy, množstvo vtáctva, to všetko nás utvrdzovalo v našich predstavách o divokosti tohto mohutného a krásneho toku.
Meander rieky
Vydra v rieke San
V okolí tohto úseku rieky sa nachádzalo iba niekoľko vysťahovaných dedín, do ktorých už znovu pomaly prenikala divočina.
V noci nás zo spánku znenazdania vytrhol krik a oslepujúce svetlo lampášov, mieracich do našich rozospatých očí. Po chvíli sme pochopili, že sú to colníci, ktorí nás hľadali na snežných skutroch. Strážili ukrajinsko-poľskú hranicu a považovali nás za pašerákov.
Keď sme im vysvetlili, že nie sme pašeráci, ale ľudia hľadajúci divokú prírodu, kvôli ktorej sme merali takú dlhú cestu, uspokojili sa s našou odpoveďou. No nám bolo jasné, že spanie pod šírym nebom už ďalšiu noc riskovať nemôžeme.
Ráno nás čakal ďaľší presun, a samozrejme hľadanie vhodného nocľahu. Ukázalo sa, že to nebude také jednoduché. V týchto končinách totiž okrem pohraničiarov a niekoľkých lesníkov s rodinkami nežije asi nikto. Nakoniec sa nám podarilo objaviť miesto, kde sme mohli zložiť veci a stráviť dve najbližšie noci. Úplnou náhodou sme mali prespať u skúseného lovca (a ako inak, aj lesníka), ktorý vraj zastrelil najviac vlkov v celom Poľsku!
Poľovnícka izba s desiatkami vlčích lebiek
Našťastie je už dnes vlk v Poľsku celoročne chránený. Dozvedeli sme sa ale aj veľa pre nás zaujímavých a cenných informácií. O 400-kilogramových medveďoch, ktoré dokážu zabiť zubra, o tunajších svorkách vlkov, a dostali sme aj tip, kde v tejto časti hľadať zubry. Bolo to miesto, ktoré sme si už predtým sami vyhliadli.
Ráno, ešte za tmy, sme sa vydali na obhliadku terénu. Všadeprítomé stopy vlkov, veľké množstvo a druhová pestrosť ďatľov, hovorili jasnou rečou o kvalite územia.
Vlčie ležoviská
Samička ďatľa bielochrbtého v jelšovom lese
Po objavení stôp zubrov, tentokrát menšej čriedy zubríc s tohtoročným mláďaťom, som sa rozhodol vrátiť späť, chôdza v hlbokom snehu ma unavovala. Ďalší traja sa vybrali ďalej za zubrami, aby ich mohli (ako som sa večer dozvedel aj veľmi úspešne) aspoň nakrátko pozorovať.
Poloniny Bieszczad
Po chvíli som v lese objavil podmáčané lúčky, zjavne často navštevované diviakmi. Asi dvadsať krokov pred sebou som zbadal diviačicu s rodinkou.
Diviaky
Diviaky s hlasitým fučaním odbehli do hustého lesa a ja som sa dostal na stopu po skútri, na ktorom prešli pohraničiari kontrolujúci štátnu hranicu. Nebola stará, no už na nej boli stopy vlkov. Znovu som si uvedomil, že tu nie je stretnutie s touto nádhernou šelmou naozaj ničím výnimočným.
Na chate nás čakala výborná večera, pstruh s chrenovou omáčkou, ktorý po vyčerpávajúcom dni chutil naozaj znamenite.
Kamaráti Erik, Škorec a Robo
Ďalšie ráno sme sa vydali na cestu späť. Plní dojmov, obdivujúc okolité lesy, aké sme si my nie tak dávno takmer úplne zničili. Hlboké, prirodzene sa zmladzujúce, plné zveri, vlkov a medveďov, skrátka presne také, ba dokonca ešte krajšie a divšie, ako som si ich predtým dokázal predstaviť.
Na tradičnú výrobu dreveného uhlia sa v tejto časti Karpát používa drevo z jednotlivo vyberaných stromov Chcem ešte poďakovať chlapcom, hlavne Erikovi, ktorý starostlivo naplánoval cestu a umožnil mi tak vidieť poslednú, naozaj rozľahlú divokú oblasť Európy na západ od Ruska.
Tabuľa označujúca národný park – nevtieravá, no zároveň neprehliadnuteľná
