Dnes si už našťastie môžme všetci vybrať, ako tento deň oslávime. Do prvomájových sprievodov už chodiť nemusíme, a tak sa môžeme rozhodnúť napríklad pre návštevu tých prírodných krás, ktoré sme zahrnuli aj do siete európsky chránených území.
Ja som sa tohtoročný 1. máj rozhodol osláviť v sprievode môjho bratranca pochodom na Veľký bok. Je to turisticky veľmi atraktívny, aj keď trochu nedocenený vrchol v Kráľovohoľskej časti Nízkych Tatier, vzdialený asi jeden a pol hodiny od hlavného hrebeňa. Výstup naň bol pre mňa vždy veľkým zážitkom, spojeným s pobytom v nádhernej prírode národného parku.
V posledných rokoch som sa tam však nedostal, turistický chodník bol pre turistov zavretý. Dôvodom mali byť chemické postreky a ťažba v NAPANTe. Tabuľa, naháňajúca strach a zakazujúca vstup turistom, je tam síce ešte aj dnes, ale zákaz je len do 31. decembra 2008. Vstup je teda konečne voľný! Čo iné ako radosť a očakávanie môže človek pocítiť?
Po prvých sto metroch kráčania Malužinskou dolinou sme namiesto očakávanej zakvitnutej lúky zbadali obrovský sklad dreva, kde boli okrem smrekov traktormi naťahané jedle, buky, javory, smrekovce a osiky.
Upútali ma aj veľké kopy smrekového dreva zbaveného kôry, zjavne zo starej kalamity. Ak bol dôvodom na ťažbu týchto smrekov lykožrút, tak potom sa moji kolegovia lesníci oneskorili určite aspoň o dva roky.
Pokračovali sme ďalej, no príjemné pocity vystriedala skľúčenosť, bývalé lesné zákutia vystriedali holé svahy s narýpanými približovacími cestami, pripomínajúce skôr kameňolom ako národný park. Celou dolinou nás sprevádzal intenzívny pach bahna, na ktoré sa zmenila kolesami traktorov zničená lesná pôda okolo potoka, cez ktorý sa z každej dolinky približovalo drevo.
Po niekoľkých kilometroch šľapania hore dolinou, obzerajúc si ťažké lesné stroje, vyhýbajúc sa terénnym autám a jednej štvorkolke, sme stretli pána lesníka. Išiel pešo, v jednej ruke niesol vidly, v druhej zhodený paroh z jeleňa, na tvári mal zachmúrený výraz.
Vraj tam nemáme čo hľadať, dolina je zavretá! Stále je tu kalamita. Mali by sme vidieť čo sa tu robí cez pracovný týždeň! Dolina je vraj plná robotníkov, nákladné autá behajú hore dole.
Skromne a zahanbene sme pánovi lesníkovi povedali, že žiadny zákaz vstupu v doline nebol, a ak predsa, tak platil do konca minulého roka, a ubezpečili sme ho, že nepôjdeme mimo turistického chodníka. To že by sme tým poškodili prírodu národného parku už nebolo ani potrebné dodávať, z prísnych lesníkových očí sa to dalo krásne čítať.
Urobil som cestou ešte niekoľko záberov tej prírody, kam majú turisti z dôvodu ochrany prírody vstup zakázaný.
Malužinská dolina pod Veľkým bokom, územie európskeho významu, územie národného parku, 1.mája 2009, teda presne päť rokov od vstupu do EÚ:
Bratranec sa ma opýtal, či to čo vidí, je valašská kolonizácia ...
Neviem, sám som lesník, ale mne to ako boj s kalamitou nepripadalo. Na kopách dreva bolo sprejmi nastriekané, ktorá firma ho vyťažila. Na veľkých vyťažených plochách bola na niektorých miestach po spádnici uhádzaná haluzina, zelené vetvy smrekov. Neviem o akú kalamitu sa jednalo, podľa vyrúbaných javorov a bukov s typickými zátinkami, ktoré hovorili o tom, že boli zrúbané nastojato, som vylúčil vetrovú kalamitu.
Ostávala teda ešte kalamita lykožrútová. Lykožrúty však osiku ani buky nenapádajú. Možno teda listnáče padli za obeť pri ťažbe napadnutých smrekov. To, čo však bolo pre mňa naozaj šokujúce, bolo zistenie, aké tá kalamita vykazuje tvary!
Priznám sa, že mne to pripadalo, akoby si niekto dolinu rozparceloval na ťažobné celky, ktorých hranicu tvoria umelé línie, siahajúce po hrebene alebo po najbližšiu cestu.
Keď sme cez túto hrôzu prešli a dostali sa na Veľký bok, boli sme znovu ohromení, no tentokrát krásou divokej prírody, kde sa ešte človek nedostal.
Čo dodať na záver? Možno len toľko, aby ste si šli spraviť názor sami, a pýtajte sa. Pýtajte sa prečo vy nemôžete ísť tam, kde bez problémov môžu harvestory, buldozéry, štvorkolky, terénne autá a nákladiaky. Do národného parku, do územia európskeho významu ...
