Takéto a podobné otázky trápili a trápia nielen statočných lesníkov či politikov, ktorým leží na srdci osud našej prírody, ale aj časť slovenskej verejnosti.
Odpoveď je ale celkom prozaická. Ľudia, ktorí si kladú takéto otázky, si len ťažko dokážu predstaviť, že niekto koná z vlastného presvedčenia, bez nároku na finančnú odmenu a bez toho aby to dostal príkazom zhora. A presne to je prípad ľudí, ktorí sa postavili za ochranu Tichej a Kôprovej doliny.
Po vetrovej smršti z 19. novembra 2004 sa začalo s porcovaním kalamity. Kým väčšina zasiahnutého územia sa nachádzala mimo tatranských rezervácií a mohla sa ťažiť, približne 1/3 polomu ležala v tatranských rezerváciách s vysokým stupňom ochrany. Dohoda medzi rezortom pôdohospodárstva, ktorého územne príslušná organizácia (ŠL TANAP) žiadala generálnu výnimku na spracovanie celej kalamity a rezortom životného prostredia, ktorý presadzoval ponechanie malej časti bez zásahu, 600 hektárov polomu (cca 5% z celkovej plochy kalamity) nenastala, preto logicky nastúpili ďalší hráči, ktorí mali čo povedať k osudu Tatier.
Bezzásahovosť v Tichej a Kôprovej doline prišli v roku 2005 do Tatier podporiť aj riaditeľ Národného parku Bavorský les Karl Sinner (v modrom) a riaditeľ NP Šumava Alois Pavličko (za ním vpravo).
Ak si mal TANAP uchovať štatút medzinárodne uznávaného národného parku, bolo potrebné určiť pravidlá hry. Pozvaní experti IUCN (svetová autorita v ochrane prírody) v roku 2005 vypracovali odporúčania postupu v pokalamitných Tatrách (bod 15, oblasť lesníctva):
"V územiach s navrhovaným stupňom ochrany 4 a 5 by nemalo byť odstraňované žiadne padnuté alebo poškodené drevo a vykonávané žiadne neprirodzené obnovné opatrenia, v územiach s 3. stupňom ochrany by malo zostať 50% stromov, mala by byť vytvorená nárazníková zóna všade kde boli padnuté alebo poškodené stromy odstránené a tiež určitá miera intervencie s cieľom dosiahnutia prirodzenej obnovy)".
Tu niekde treba hľadať skutočnú podstatu "extrémnych" postojov slovenských ochranárov. Z pohľadu toho čo nám odporučila Medzinárodná únia ochrany prírody, sa 5% požadovaných našimi štátnymi aj neštátnymi ochranármi zdá byť skutočne extrémne nízkou požiadavkou.
Napriek odporúčaniam IUCN, či svetovej lesníckej organizácie FAO , množstvu odborných stanovísk - Ústavu ekológie lesa SAV, WWF, desiatkam vedeckých štúdií, ktoré doložili štátne aj mimovládne ochranárske organizácie, ba aj samotní vedci, pristúpili lesohospodári v roku 2007 k ťažbe v Tichej a Kôprovej doline. Jedinou cestou ako ťažbu zastaviť už bola fyzická blokáda územia, v ktorom sa začali pohybovať ťažké mechanizmy.
Na protestnú akciu proti zásahom v Tichej a Kôprovej doline (ÚCHO)
prišlo viac ako 1500 ľudí. Možno stojí za zmienku, že Podbanské, kde sa protest konal, nie je Námestie SNP v Bratislave, ak sem prišlo toľko ľudí, pobúrenie a motivácia takejto veľkej skupiny museli byť veľmi silné a politici si to dobre uvedomovali.
Následnú výzvu za trvalú ochranu Tichej a Kôprovej doliny podpísalo 25 000 ľudí. Aj vedecká obec sa verejne postavila na stranu protestujúcich ľudí. Zverejnenú výzvu proti ťažbe podpísalo 109 slovenských vedcov a neskôr sa pridali desiatky ďalších prírodovedcov aj zo zahraničia.
Od blokády v apríli 2007 sa už v Tichej a Kôprovej neťaží. Je len na každom z nás, čo v týchto dolinách dnes vidíme (alebo chceme vidieť). Faktom ale zostáva, že za posledných desať rokov sa tieto dve doliny stali najrozsiahlejším bezzásahovým územím na Slovensku. Nie papierovým, ale skutočným, bez postranných úmyslov, bez pretvárky a bez klamstva.
Úprimne ďakujem všetkým, ktorí sa o to svojou trochou pričinili.
