Zdanlivo dokonalý veniec lesa, ktorý dovtedy obopínal Vysoké Tatry, odrazu ležal na zemi. 19. novembra popoludní silný vietor vyváľal alebo polámal milióny tatranských stromov na obrovskej ploche. Dobre známe miesta sa zmenili na nepoznanie. Ľudia boli šokovaní, bez dychu, bez slov, bez nápadov a - bez činov.
Našou úlohou na Správe TANAPu bolo vtedy vypracovať odborné rámce pre ďalší postup z hľadiska ochrany tatranskej prírody. Za dva víkendové dni a dve noci sme teda pripravili návrh postupu, akúsi schému, z ktorej neskôr vznikol tzv. projekt odstránenia následkov vetrovej smršti.
No už o niekoľko dní začali doslova zo všetkých strán prichádzať rôzne ďalšie nápady. Po prvotnom šoku bolo zrazu každému úplne jasné, čo treba robiť.
O návrhy naozaj nebola núdza. Štátna ochrana prírody navrhovala ponechať kalamitu aspoň v časti rezervácií. Lesohospodári žiadali skoro každý druhý deň o niečo iné, no v zásade chceli vyťažiť všetko, čo bolo na dosah lana. Svetová autorita v ochrane prírody – IUCN, odporúčala ponechať viac ako polovicu kalamity nespracovanú. Tie „najextrémnejšie“ slovenské mimovládne ochranárske organizácie žiadali ponechať kalamitu v najprísnejších rezerváciách, zhruba na siedmich percentách z výmery tatranskej kalamity. Skutočným extrémom mohlo byť vyťaženie všetkých zasiahnutých plôch, ktoré vzhľadom na tlak pôdohospodárov, požadujúcich tzv. generálnu výnimku, reálne hrozilo.
Prichádzali aj ďalšie nápady. Budovať nové zjazdovky, rozširovať tie existujúce, stavať nové hotely a penzióny, nájomné byty. Veď les už nie je, spadol. A betón nie je nepriateľ človeka, pokiaľ sa s ním nakladá efektívne. Na vlastné uši som počul aj profesora ekológie, ktorý doporučoval vytrhať všetky tie škaredé pne ... Jeden chytrák dokonca prišliel s nápadom najprv drevo z lesa vyvoziť a potom ho v záujme udržania vody v krajine znovu ponosiť na vyťažené plochy. Bolo to naozaj veľmi pestré. Počet rozdielnych nápadov sa rovnal počtu ľudí, ktorí s nimi prichádzali.
A tak sa nastoľovala celkom logická otázka. Do šľaka, kto má teda pravdu? Hasiči, lesníci, ochranári, vodohospodári, hotelieri, developeri, turisti, poľovníci, miestni obyvatelia, zahraniční experti? Kto? Nenašli sa medzi nimi ani dvaja s celkom rovnakým návrhom. Zato nikto ani na okamih nezapochyboval o správnosti práve toho svojho názoru.
Núkala sa teda iba jediná rozumná odpoveď. Ak nemajú pravdu všetci, tak potom ju nemá nikto. Po tejto skúsenosti som si uvedomil, že aj dobre známe príslovie - „Koľko ľudí, toľko názorov“, môže v praxi znamenať asi iba jediné - Mýlime sa úplne všetci!
Áno, všetci sa mýlime. Dnes viem, aké dôležité je si to priznať. Lebo len tak môže v našom rozhodovaní aroganciu nahradiť pokora. A bez pokory nikdy nemôžeme spoznať odpoveď na otázku, kde je ukrytá pravda (to ale po tej tatranskej kalamite nechcel počuť asi nikto).
Odpoveď sme totiž mali hľadať v Prírode. V tej, ktorá po Tatranskej kalamite pred piatimi rokmi stála úplne v zadnom rade. Snažila sa síce niečo povedať, ale nikto ju nepočúval. A ani nemohol. Jej hlas zanikol v reve motorových píl a hluku stavebných mechanizmov ...
