Vstúpil. Vydal sa v ústrety ďalšiemu dobrodružstvu. Opätovne sa vrátil k svojej fikcii. Vedel, že niečo tu nehrá. Tušil nedostatok.
Rozmýšľajúc nad možnými riešeniami, sa za výdatnej pomoci vylučovacej metódy predsa dopracoval ku konštruktívnemu výsledku. „To, prečo som tu, je buď odkaz na nejakú živú bytosť, spriaznenú dušu, ale pokojne to môže byť aj predmet, či vľúdne miesto.
Najradšej by som bol asi tomu poslednému. Pokúsim sa teda hľadať tým smerom. Nájsť si útulný kútik zeme, kde by som bol v bezpečí, pred touto chladnou betónovou džungľou. Pred neustálou naháňačkou sa za niečím, čo aj tak nedosiahne slávy a zasluhuje si iba opovrhnutie. Bol by to taký môj malý svet. Neviezol by som sa nekonečnou sínusoidou. Dostal by som šancu začať niekde na počiatku. Ver mi, všetko by som zmenil!“
Hoci vyslovil odvážne slová, nestalo sa nič prevratného. Rozhostilo sa iba ticho. V nemom úžase sa pustil do hľadanie chýbajúceho elementu, ktorý by prispel k jeho osobnému šťastiu. Cesta, ktorú si vybral, nepredstavovala len rovnú trať. Viaceré odbočenia, stúpania, či klesania spôsobili, že sa utvrdil v jednom: „Nesmiem sa vzdať, musím pokračovať, nech sa deje, čo chce!“
S vypätím posledných síl sa pred ním po niekoľkohodinovom trápení črtá akási budova. „Nebol som tu už niekedy?,“ kladie si otázku. Hoci neočakáva odpoveď, odkiaľsi sa zrazu ozve hlas: „Ty si ma už nepamätáš? Strávili sme spolu toľko času. Celé dni a noci a teraz nič?“
„Určite si niekto z mojej ranej mladosti, však?“
„Ale kdeže, hlupáčik. Vieš, čo? Budeme sa hrať, súhlasíš?“
„Na zábavu teraz ani nepomyslím. Ale dobre, súhlasím.“
„Fajn, môžeme začať. Som jednou z tvojich najvernejších. Boli sme spolu nonstop. Jedno telo, jedna duša. Darmo sa Ťa iné pokúšali oblbnúť sladkými rečičkami. Predstavovala som pre teba oveľa väčšie lákadlo. Tak čo, zlatúšik, budeme pokračovať?“
„Prestaň prosím, bolí to!“
„Prečo by som mala? Doteraz som bola tvojím všetko a ty sa ma teraz chceš zbaviť ako obyčajnej handry.“
„Dosť! Stop! Nechcem! U6 viem, kto si. Niekoľkokrát sme sa rozišli, ale ty si sa nevzdala. Vždy si sa vrátila a začali sme od začiatku. Tentokrát som ti dal definitívne zbohom. Nevracaj sa, nikdy viac!“
„Ale, ale, chlapče. Zrazu takto? Netvrď mi, že sme sa nemali spolu dobre. Ba čo viac, výborne. Veď tie naše spoločne prežité okamihy boli nezabudnuteľné. Som to ja, tvoja z.....“
„Nieee!,“ ozvalo sa celou chodbou. Zmietajúc sa v neopísateľných mukách sa mu to predsa podarilo vydať zo seba. Zhŕklo sa okolo neho celé oddelenie, keď sa mu z hrdla vydal ten výkrik. „Závislosť. Chcem s ňou skončiť. Raz a navždy. Pomôžte mi.“
„Musel sa zblázniť!“, ozývalo sa z mnohých úst, „pred chvíľou mu ešte nič nebolo.“
„Kdeže. Milí kolegovia, vy si ani nedokážete predstaviť, čo sa odohralo v mysli tohto úbohého človeka,“ prehovorila vľúdnym hlasom mladá doktorka. Doposiaľ jej nikto nepripisoval väčší význam. Bola iba jednou z mnohých.
„Ide tu o jeden z mnohých prípadov, keď sa ocitnete v hraničnej situácii. Podarí sa vám prehodnotiť svoje doterajšie fungovanie. Zistíte, že toho času, ktorý môžete stráviť na našej modrej planéte Zem, je pre každého obmedzené. Uvedomíte si, že to, čo bolo na piedestáli vášho rebríčka hodnôt, nie je nič iné, iba klam. Skúsite to zmeniť, ale nie je to ľahké. Mnohé vedľajšie cestičky môžu viesť k obratu, ale častejšie sa ocitnete na tej nesprávnej koľaji. Vymaniť sa spod osídiel nie je jednoduché. Vyžaduje si to extrémnu dávku odvahy a sebazaprenia. To, čo sa udialo s týmto mladým mužom, je ďalším dôkazom toho, že naša práca má zmysel. On už vie, kam má kráčať. Sám to však nezvládne. Je našou povinnosťou podať mu pomocnú ruku a uviesť znovu nájdené svetlo do jeho života.“
Prítomní stáli v nemom úžase. Vedeli, že má pravdu. „Taká mladá a má v sebe toľko odvahy, že ide poučovať nás, skúsených odborníkov.“
Ešte jeden pohľad na ležiaceho. Nebolo pochýb, že dosiahne svoje predsavzatie. Cieľ, ktorý si chcel dávno splniť. Nedúfal v to, už vari nik, len ona. Vedela, ako na to. Bola ochotná podporiť ho nielen odborne, ale aj morálne, aj keď nemusela.
Napriek tomu, ona chcela.
