Paradox

Som úplne rovnaká ako ľudia, ktorých idem kritizovať. Prichádzam na to až vo chvíli, keď cítim, že je zle a že moje konanie spôsobilo znova iba citovú spúšť! Chcem vedieť prečo to všetci robíme, keď od začiatku vieme že to nikam nevedie a že len ničíme to čo mame tak radi, ubližujeme ľudom, na ktorých nám záleží a v strachu že o nich prídeme konáme prchko a neuvážene. Lenže sama prichádzam na fakt, že plakať nad rozliatym mliekom je už neskoro. V hlave sa spustila jedna veľká búrka. Všetky receptory tela sa snažia naladiť na rovnakú frekvenciu aby mi pomohli niečo vymyslieť, a tak zachrániť možno ešte to posledné čo ostalo. Nechcem trpieť sebaklamom že to všetko dám do poriadku, keď možno sa už nebude dať zachrániť ani to posledne snietko zo stromu. Keď začali padať listy, už vtedy bol naznak toho že sa ochladilo a niečo nie je v poriadku. Neustálim utvrdzovaním sa faktu že sa nič nedeje len odďaľujeme urgentnosť situácie a zavádzame sami seba a aj toho druhého. Nie je to v poriadku, keď vnútorne premýšľam o svojich chybách, ktorých som si viac ako vedomá. Prečo to robím, keď môže byť všetko v poriadku, môžem sa smiať a byť šťastná? Prečo si veci stále tak komplikujem keď môžu byť jednoduché? Možno je to tým, že my ľudia neveríme ľahko riešiteľným situáciám. Škriabeme sa krížom cez celu hlavu len preto aby sme ukázali, že to ide aj tak a pritom nemusíme, lebo je to zbytočné, a ak máme niekoho radi, stačí mu to iba povedať alebo ukázať úplne jednoducho. Ak nás ma aj druhá strana rovnako rada,. Určite to pochopí bez zbytočne veľkých a prázdnych gest, ktoré majú mnohokrát menšiu vážnosť, ako to malé, čo vykonáme zo srdce. Stále sa vraví, že človek sa učí na vlastných chybách, ale nie je to pravda. Neučí sa, skôr si iba zakaždým keď tú chybu nanovo spraví uvedomí, že sa to už stať nemalo, že už sa raz na tom popálil. No napriek tomu sa to všetko deje odznovu, akoby sme si nemohli kusnúť do jazyka a vážiť si to, čo okolo seba máme..Pretože to čo máme sme si vybrali dobrovoľne. Z vlastného presvedčenie a preto že sme vedeli že je to to, čo chceme, to čo potrebujeme. Nevybrali sme si cestu ktorá nás bude ničiť, ale naopak, cestu ktorá nám dáva každý deň teplo a úsmev. Keď nám nič nechýba tak plačeme že by sme chceli viac. Ale je to zbytočné, keď viac nepotrebujeme, pretože my to viac už máme. Ak by sme stratili to, čo nám tak prirástlo k srdcu a ku všetkému čo mame na tele, počnúc malíčkom až po posledný vlas na hlave, až vtedy by sme si uvedomili hodnotu toho, o čo sme prišli, len preto že sme si to nevážili. A je úplne zbytočne o tom písať, pokiaľ sa podľa toho nesprávame..a to viem aj ja...takže začnem od seba a potom sa pridajte aj vy!!!