Môj dedo bol fajn človek...veľmi láskavý i direktívny, mäkký i razantný a mohla by som takýmito prirovnaniami pokračovať ďalej, no pre tento príbeh by som najviac vyzdvihla prirovnanie - vynaliezavý :-). Mal nevšedný dar, dokázal s neuveriteľnou ľahkosťou a nenútenosťou naučiť a primknúť vás k tej "jeho pravde" a urobiť to, čo on chcel bez povšimnutia. Spomínam si na jednu milú opakovanú situáciu a vlastne môj zážitok, ktorý si dodnes farebne pamätám....
Vlastnil tak ako mnohí na dedine nejaký ten kúsok lesa a lúk, kam sme pravidelne všetci z rodiny chodili sezónne pomáhať či už pri kosení alebo hrabaní. V jeden horúci letný deň sme hrabali lúku, samozrejme "hrabali sme" - aj moja vtedy maličkosť. Popri práci som si s natiahnutými ušami vypočula skoro všetky rozhovory deda, mojho otca, krstnej i mamy, klebietky a v najlepšom čase vždy prišla babka s navareným obedom, minerálkou a pálenkou. Raz, keď už toho akoby konca-kraja nemalo som bola riadne hladná a babky stále nikde. Čítajúc mi z tváre a myšlienok - zamával na mňa dedo, aby som prišla za ním. S ufrfľaným, hladným výrazom som išla trpiteľsky k nemu s otázkou, čo asi tak bude chcieť - no prekvapil moje očakávania :-). Zavesil kosu na najbližšiu haluz, siahol do vyťahaného vrecka starých monteriek, chutne, ako to len on vedel si ušúľal rýchlymi naučenými ťahmi cigaretu, zapálil, zohol sa ku mne a pošepol..."pod Zuzko, nebudeme hladuvat, hentí nech robá a my sa ideme prejst"... S veľkým otáznikom a rešpektom, no s ešte väčšou radosťou som sa snažila zavesiť vedľa jeho kosy moje hrabličky a odpochodovala za ním hore kopcom bez povšimnutia si úškrnov ostatných. Cestou mi stihol natrhať lesné hrebíčky, zvončeky, margarétky a gombíčky - ako ich on volal. Milé lesné kvietky a moje obľúbené. Keď už sme sa blížili k miestu, ktoré mi chcel ukázať, stíšil hlas a teatrálne vážne so zdvihnutým ukazovákom na perách v jemnom predklone sa blížil k nenápadnému divému ružovému kríku navrchu lúky, čo som nechápala. S malou dušou, no raz takou zvedavosťou som ho nasledovala. Keď sme prišli na miesto, čakalo na mňa prekvapenie... :-). Na pevnej tŕnistej halúzke posiatej voňavými kvetmi sa hajdalo čosi "inak" voňavé... klobása a pod ňou na obrúsku v hustej tráve sa usmieval pohár s minerálkou a ako inak malý "šnaps" a krajce čerstvého prepečeného chlebíka, slaninka i ďalšie typicky dedinské dobroty. V úžase som civela na deda, ako je to možné a kde sa to tam všetko vzalo, kto to tam priniesol, a prečo práve na záhadný ružový krík. Dedove jednoduché vysvetlenie nedalo na seba dlho čakať..."víš Zuzko, zato, že si mi pomáhala celý den a nič si nejedla, tak líška nám donésla pod kríček jest"... Od toho dňa som sa tešila a ráno pri raňajkách deda pýtala, kedy pôjde zasa kosiť, prípadne kedy sa ide hrabať, aby som na lúke bola prvá aj s ním a vypátrala líšku, ako cupká k "nášmu" kríčku s dobrotami. Veľakrát som sa ešte navečer pri odchode z lúky zastavila pri kríku, či tam ešte predsalen niečo k večeri nenájdeme.
Samozrejme "líšku" v podobe mojej babky a niekedy mamy som nikdynestihla, no dodnes si na "ňu" rada zaspomínam a zvlášť v tieto dni. Podobných milých príhod s dedom mám veľa, možno toľko, koľko jasných veľkých hviezd vidím voľným okom v jasný večer, keď chvíľku stojím na balkóne. Len škoda, že pre neho zhasli a on ich už neuvidí...zajtra je tomu mesiac. Bol to neobyčajný človek, vďaka ktorému som mala vždy krásne prázdniny a detstvo.
