Snežilo. Cestou som ešte rozmýšľal kedy už skončí táto nekonečná zima a prečo v marci sneží akoby sa nechumelilo. Ako som sa približoval ku kontajnerom, nič nenasvedčovalo tomu, čo sa tu o chvíľu odohrá.
Otvorím kontajner, vhodím vrece a ...
Á, asi mám spoločnosť. Vo vedľajšom kupé tiež niekto narábal so smeťami, ale opačným smerom.
Zakašľal som, lebo evidentne o mne dotyčný nevedel. Na chvíľu jeho pohyby ustali a jeho hlava pomaly opustila kontajner.
To čo so uvidel by som neprial vidieť nikomu.
Pomóóóóc, otočil som sa a utekal. Som sa zľakol. Čo to bolo? Alebo kto to bol. Asi po metri som zastal.
Čert? Černoch? Černoch homelesák? Také som ešte nevidel. Nedalo mi to a opatrne som sa priblížil z druhej strany. Hlavu mal opäť skrytú v odpadkoch.
Asi som nebol dosť opatrný, začul ma a náhle sa otočil. Zmeravel som.
Začal sa ku mne približovať, ale moje nohy boli ako z dreva, ani som sa nepohol.
Už som cítil jeho dych. Cítil som z neho surové mäso.
Ten pohľad ...
Zatočila sa mi hlava a ja som padal, nekonečne dlho, nekonečne hlboko, až som dopadol na zem hneď vedľa kontajnera. Neviem čo sa potom dialo. Keď som sa prebral, už som ho videl len odchádzať.
